TEXT a DÁTA: Martin Vančo
J ohn Bohannon je vedecký novinár i molekulárny biológ na Harvarde. Pred tromi rokmi napísal slávnu štúdiu plnú nezmyslov - len preto, aby odhalil praktiky čudných vedeckých časopisov.
Celý príbeh sa však začal ešte o rok skôr. Editor prestížneho odborného magazínu Science mu preposlal e-mail od kolegu z Pennsylvánskej univerzity. Detailne v ňom opisoval ťažkosti ďalšej biologičky z nigérijskej univerzity v Port Harcourte. Chcela publikovať výskum o komárovi, ktorý prenáša zákerný vírus západného Nílu.
“Aj keď sa na Slovensku o probléme s predátorskymi časopismi hovorí nanajvýš vo vedeckých kuloároch, problém existuje.
„
Aby sa jej to podarilo, mala odbornému časopisu zaplatiť 150 eur, aj keď o poplatku nebola najskôr na stránke žurnálu žiadna zmienka.
Bohannonovi to nedalo.
Začal sa o časopis zaujímať a postupne odhaľoval ďalšie podozrivé praktiky podobných médií. Napokon sám aj s pomocou kolegov z Harvardu napísal štúdiu, ktorá obsahovala hrubé vedecké chyby, ktoré mal každý príčetný recenzent odhaliť a štúdiu odmietnuť. A nielen to, predstieral, že autorom štúdie je akýsi Ocorrafoo Cobange z vymyslenej a neexistujúcej inštitúcie Wasseeho medicínskeho inštitútu.
Podvodníci v našej vede Čítajte Z troch stoviek oslovených časopisov ju však viac ako polovica prijala.
Zistenia napokon vyšli v samom Science a naplno tak odhalili praktiky predátorských časopisov.
My sme chceli zistiť, ako je na tom Slovensko a či majú naši vedci podobný problém. A či sa, podobne ako ich kolegovia z rozvojových krajín, nestávajú obeťami (alebo dokonca spolupáchateľmi) vydavateľov takzvaných predátorských časopisov.
Zlá veda a zlé časopisy
Veda má mechanizmy, aby zvládala oddeliť kvalitnú publikáciu od takej, ktorá je jednoducho zlá.
Jedným z nich je proces takzvaného recenzného konania. Príspevok si pred publikovaním prečítajú spravidla aspoň dvaja nezávislí recenzenti - odborníci v danej téme a článok môžu odporučiť alebo zamietnuť.
Predátorské časopisy však zneužívajú myšlienku otvoreného prístupu, pričom ich cieľom nie je pomôcť novému poznaniu, ale, naopak, vyberať poplatky od autorov. Nedbajú pritom na kvalitu publikovaných príspevkov, recenzné konanie býva nanajvýš formálne, prípadne vôbec neexistuje.
Nemusíme si robiť ilúzie, že tento problém sa netýka Slovenska. Coloradský knihovník a výskumník Jeffrey Beall vytvára od roku 2010 zoznam „potenciálnych, možných alebo pravdepodobných“ predátorských vydavateľov a časopisov.
Jeho zoznam si získal napriek občasnej kritike rešpekt a mnohé akademické inštitúcie naň odkazujú pri varovaní svojich pracovníkov. U nás asi primálo.
Aká je teda situácia so zlou vedou a časopiseckými podvodmi na Slovensku?
Aj keď sa o probléme s predátorskymi časopismi hovorí nanajvýš vo vedeckých kuloároch, problém existuje. Pokúsili sme sa preto vytvoriť vlastný zoznam takýchto časopisov, do ktorých často prispievajú aj slovenskí akademici.
Vychádza práve z Beallovho zoznamu, no i vlastného, i keď limitovaného bádania. Zamerali sme sa na publikačnú činnosť vedcov zo slovenských univerzít v posledných piatich rokoch (rok vydania 2011 až 2015) a sledovali sme len publikačnú činnosť v zahraničných vedeckých časopisoch, ktoré sú v Centrálnom registri evidencie publikačnej činnosti evidované pod kategóriami ADE a ADM.
Tento register rozoznáva tri druhy časopisov: karentované, ktoré sú zo svojej podstaty zárukou kvality (karent je označenie významných vedeckých časopisov, ktoré splnili prísne kritéria na registráciu v službe Current Contents), nekarentované, no indexované v kvalitných databázach (najmä Web of Science a Scopus) sú aspoň zárukou, že sa vedecký článok nachádza na akejsi vedeckej mape sveta a, napokon, tie ostatné, o ktorých si môžeme myslieť v podstate čokoľvek.
Predmetom analýzy boli následne druhá a tretia skupina časopisov – pretože ako viacerí vedci poukazujú, niektoré predátorské časopisy prenikli už aj do prestížnych vedeckých databáz (hlavne Scopusu). To sa nám napokon aj potvrdilo.
Kvalita a „kvalita“
O problémoch slovenskej vedy denník SME písal relatívne nedávno. Analýza IDEA, spoločného pracoviska českej Akadémie vied a Univerzity Karlovej konfrontovala postavenie jednotlivých vedeckých odborov medzi dvanástimi porovnateľnými krajinami.
Slovenská veda chradne a práchnivie Čítajte Ukázala na podpriemerné postavenie slovenskej vedy, ktoré podľa následnej analýzy vychádza aj z rovnako podpriemerného financovania a podpory vedeckého výskumu a poznávania na Slovensku.
Táto analýza však nedokázala dobre povedať, či časť našich vedeckých štúdií náhodou nekončí v rôznych pokútnych magazínoch.
Pozreli sme sa preto, aké výskumy naše vysoké školy produkujú a v akých druhoch časopisov končia. Produkcia za minulý rok naznačuje, že – až na niekoľko lepších univerzít – väčšina štúdií končí v časopisoch, ktoré označujeme ako „ostatné“, nepatriace medzi karenty ani do kvalitných databáz.
Aj na prvý pohľad možno rozlíšiť, ktoré univerzity majú lepšie šance priblížiť sa k lepším univerzitným pracoviskám vo svete.
Ak je totiž „karent“ zárukou akejsi vedeckej kvality, o kvalitu sa snaží len päť slovenských univerzít.
Faktom však tiež je, že získavať publikácie v karentovaných či impaktových (také, ktoré majú pridelený impakt faktor vo Web of Science, akési číslo, ktoré v princípe znamená, ako vážne daný magazín berie vedecká komunita a ako často ho v priemere citujú) magazínoch je jednoduchšie v prírodných a technických vedách než vo vedách humanitných a sociálnych.
Druhá skupina si aj preto na svoje publikovanie volí častejšie cestu monografií, ktoré sa však rovnako ťažko dostávajú do prestížnych vydavateľstiev a na vedeckú mapu sveta.
Prečo toľko „ostatných výskumov“?
Pri analýze výskumov vo vedeckých časopisoch sa mimovoľne dostávame k štrukturálnym problémom slovenskej vedy.
Publikáciou v zlých časopisoch si vedec či jeho pracovisko nepolepšia v rámci komplexnej akreditácie vysokých škôl, skôr naopak.
Po nedávnych zmenách v metodike financovania vysokých škôl, ktoré presadilo ministerstvo školstva, už takýmto publikáciám ostala len malá váha pri rozdeľovaní financií. V porovnaní s predchádzajúcimi rokmi totiž “ostatné” časopisy majú oveľa menší význam ako magazíny karentované v dobrých medzinárodných databázach.
Problém zrejme nevzniká ani pri odmeňovaní zamestnancov.
„Na väčšine fakúlt je systém odmeňovania tvorivých pracovníkov závislý od publikačných výstupov a tie sa, podobne ako pri rozdeľovaní financií z úrovne ministerstva, kvalitatívne posudzujú, či ide o publikácie karentované, indexované vo WoS alebo databáze Scopus,“ zdôrazňuje Stanislav Biskupič, prorektor pre vedu a výskum na Slovenskej technickej univerzite. „Ostatné sú vnímané ako informačný šum a aj taká váha im pri určovaní pohyblivej zložky mzdy prináleží.“
Prečo teda niekto publikuje v predátorskom alebo iba úplne zlom časopise?
Dôvodom môžu byť habilitačné konania a vidina akademickej kariéry. Pri získavaní docentúr a profesúr si kritériá nastavujú vedecké rady vysokých škôl. Nájdeme medzi nimi aj také prípady, keď sa váha publikácie aj v bezvýznamnom časopise rovná váhe publikácie v karentovanom, prípadne sa vníma ako jej alternatíva.
Celkovo môžu byť kritériá nastavené tak, že dokonca motivujú záujemcov o tituly publikovať v slabších časopisoch.
Inými slovami: publikovaním v slabých vedeckých časopisoch síce neprispejete k vedeckému pokroku, ani nepomôžete vlastnej inštitúcii k získaniu akreditácie či financií, no môžete pomôcť sebe v kariérnom raste.
Nezabúdajme, že titul docent či profesor – kým sa nepodarí reforma a tieto tituly nebudú viazané na funkčné miesto - znamenajú vyššie a trvalé platové ohodnotenie.
Našli sme predátorské časopisy
Ak si prezriete desiatky najobľúbenejších zahraničných vedeckých časopisov, v ktorých publikujú slovenskí vedci, zistíte, že väčšina z nich pochádza z Českej republiky.
Je však otázkou, či by sme mali považovať za zahraničné aj také časopisy, ktorých štúdie sú napísané v slovenčine a pridávať im nepatrne vyššiu váhu.
Viaceré by zniesli skôr označenie odborný než vedecký časopis – pričom niektoré sa tak aj samy označujú, napríklad časopisy ako Trestní právo: odborný časopis pro trestní právo a obory související, Minerál, Klinická onkologie, Silniční obzor, Beton. Technologie - Konstrukce - Sanace, Bezpečnost jaderné energie.
Prvenstvo v rebríčku si vyslúžil časopis tvorený skoro výlučne Slovákmi, avšak vydávaný v Rumunsku s pomerne dlhým a nič nehovoriacim názvom Interdisciplinarity in theory and practice: Journal for presentation of interdisciplinary approaches in various field .
Podobne zaujímavý je aj časopis Journal on Law, Economy & Management so sídlom v Londýne. Aj keď na webe nenájdeme žiadne informácie o redakčnej rade či recenznom konaní, časopis je zjavne mimoriadne populárny na Slovensku, pretože väčšina jeho autorov má slovensky znejúce mená.
“Aj časopisy v zozname podozrivých žurnálov mávajú autorov z popredných slovenských univerzít.
„
Ďalším je (pravdepodobne) ukrajinský časopis International scientific herald (prípadne aj názov Mižnarodnij naukovij visnik), no žiadne bližšie informácie o časopise sa nám na webe nepodarilo nájsť a to ani keď sme kontaktovali autorov.
Súčet článkov v týchto troch časopisoch je za posledných päť rokov neuveriteľných 374. Znamená to, že slovenskí akademici napísali 374 článkov, ktoré takmer nikto nikdy nebude čítať.
Publikovať v kvalitnejšom časopise pritom znamená čeliť väčšej konkurencii a v niektorých odboroch je takýchto časopisov veľmi málo. Platí tiež, že nie každý výskum musí priniesť svetové výsledky a na prezentáciu štúdií lokálneho významu môže naozaj stačiť aj magazín miestneho významu.
No vedecká politika v krajine by takúto prax nemala podporovať. A mala by si, naopak, dávať pozor na podvody.
V relatívne zložitom vedeckom svete je však pomerne zložité až nemožné odhaliť úplne každý predátorský magazín, keďže nepoznáme motivácie jeho vydavateľov.
Aj spomínaný Jeffrey Beall nazýva svoj zoznam takýchto publikácií zoznamom „potenciálnych, možných alebo pravdepodobných“ predátorských časopisov.
No nejaký základný súbor otázok nám môže pomôcť. Dôležité je sa pýtať, či autor štúdie pozná členov redakčnej rady časopisu? Sú to naozaj rešpektované osobnosti vo svojom odbore? Ako prebieha recenzné konanie a nie je, napríklad, neštandardne krátke?
V nedávnej výzve vydavateľa časopisu International journal of science, commerce and humanities, ktorá prišla minimálne na jednu slovenskú univerzitu, sa totiž uvádza uzávierka na prihlasovanie príspevkov len o týždeň skôr, ako má byť termín publikovania čísla.
Tento časopis je aj na Beallovom zozname.
Je v podozrivom magazíne redakčná rada totožná alebo podobná vo viacerých periodikách toho istého vydavateľa? Nemá ich náhodou uvedených bez ich vedomia?
Nemá časopis v názve slová ako American alebo British, no v redakčnej rade sú zastúpené iné národnosti? A nemá v názve International, no redakčná rada nie je medzinárodná? Zverejňuje svoje jasné zameranie či kontaktné informácie? Ako vyzerá jeho webová stránka?
A napokon, aké poplatky vyžaduje?
Bez ohlasu univerzít
Aj keď by sa to tak na prvý pohľad mohlo javiť, problémom s predátorskými časopismi nie sú postihnuté len „slabšie“ vysoké školy. Týka sa všetkých vysokých škôl na Slovensku.
Aj časopisy v zozname podozrivých žurnálov mávajú autorov z popredných slovenských univerzít.
Na otázky týkajúce sa predátorských magazínov pritom zo štyroch publikačne najproduktívnejších slovenských univerzít odpovedali iba dve – a v podstate iba odkázali na svoju Akademickú či Univerzitnú knižnicu.
Na porovnanie, česká Masarykova univerzita vydala nedávno pre svojich akademických zamestnancov pokyny, ako sa vyhnúť oklamaniu, podvodom a predátorským časopisom.
Platí pritom, že časť odbornej verejnosti už o tomto probléme hovorí, zopár jednotlivcov naň aj priamo poukazuje, no od systémového prístupu je stále ďaleko.
Výsledkom však potom nebude len to, že slovenská veda nielenže zaostáva v meraní síl so svojou porovnateľnou konkurenciou – ako ukazujú niektoré analýzy. Výsledkom bude, že pri tomto zaostávaní ešte časť odbornej komunity aj volí skratky.
Článok vznikol ako výsledok projektu, ktorý získal Cenu Google pre mladé talenty dátovej žurnalistiky v rámci Novinárskej ceny.
Podpora slovenskej menšiny v Rumunsku?
Povedomie o predátorských časopisoch je u nás v porovnaní so zahraničím stále veľmi nízke.
Stalo sa nám, že akademik, ktorého meno má redakcia k dispozícii, na upozornenie o pochybnom ekonomickom magazíne s jeho štúdiou zareagoval, že o probléme predátorských časopisoch doteraz nevedel - no nabudúce si dá pozor.
V ďalšom prípade nám zase iný autor odpísal, že o zaradení časopisu na Beallov zoznam nevedel, no články majú podľa neho zodpovedajúcu vedeckú úroveň. Vydavateľ časopisu ho pozval na vedeckú konferenciu, ktorej výstupom boli aj príspevky v danom časopise.
Nevedomosť či účasť na vedeckej konferencii bývajú naozaj v mnohých prípadoch hlavným dôvodom na takéto pochybné publikovanie. Časopis totiž navonok vystupuje veľmi dôveryhodne.
Ďalším z príkladov môže byť magazín honosiaci sa hrdým menom Interdisciplinarity in theory and practice: Journal for presentation of interdisciplinary approaches in various field.
Podľa počtu publikácií je u nás vôbec najobľúbenejší – slovenskí vedci v ňom publikovali 143 vedeckých článkov len v rokoch 2011 až 2015.
Zvláštne však je, že aj keď je magazín údajne vydávaný v Rumunsku, väčšinu redakčnej rady a autorov tvoria Slováci.
„To, čo je niekomu podozrivé, môže byť pre iného podpora slovenskej identity u slovenskej menšiny v Rumunsku,“ vysvetľuje podpredsedkyňa redakčnej rady Alena Pauliková.
„Našim záujmom je dať do povedomia slovenskú vedeckú obec aj za hranicami našej vlasti. Povzbudiť rumunských Slovákov k odbornej spolupráci.“
Iste, keď sa môže Matica slovenská hrať na vedu, prečo by sa nemohla hrať vedecká inštitúcia na Maticu. No ak je skutočným cieľom časopisu osloviť akademickú komunitu slovenskej národnosti v Rumunsku, treba spozornieť. Obzvlášť ak ide o 143 článkov za päťročnicu.
Beata
Balogová
