Meno Milan Krahulec je medzi absolventmi niektorých trnavských gymnázií pojmom. Netradičné metódy a priateľský vzťah, ktorý so žiakmi dokázal nadviazať, z neho robili výnimočného učiteľa slovenčiny. Sám vraví, že keď mu žiaci na jednej hodine prerástli cez hlavu, tak si uvedomil, že je časť odísť.
Odučil 44 rokov a za svoju prácu dostal v roku 2010 Cenu mesta Trnava. Hovorili sme s ním o tom, ako byť dobrým učiteľom a ako sa žiaci za posledné roky zmenili.
Na ktorých žiakov rád spomínate?
„Medzi známejších patria moderátor Patrik Herman, Irena Biháriová z organizácie Ľudia proti rasizmu či Mário Nicolini, bývalý poradca na ministerstve obrany. Robili so mnou na školskom časopise Blesk, ktorý považujem za jeden z mojich najväčších úspechov.
Vyhral toľkokrát Štúrovo pero, že bude veľmi ťažké ho prekonať, keďže dnes už je konkurencia veľká a víťazi sa striedajú. Prvý šéfredaktor denníka SME Karol Ježík bol tiež mojím žiakom.“
Slabé školstvo prebudilo trh s doučovaním Čítajte Ako sa vám podarilo vytvoriť taký úspešný časopis?
„Týka sa to vzťahu žiaka a učiteľa, v časopise som nemusel byť dozor. Hovorí sa, že pedagóg je dozor, ale dozor patrí do väzenia. Môj bývalý žiak Mário Nicolini o mne raz napísal, že som možno ani nevedel dozorovať, ale on to vtedy ani nepotreboval.
Mojou úlohou bolo totiž inšpirovať a chrániť študentov pred rôznymi atakmi. My sme v tom časopise Blesk vytvorili skvelú atmosféru spolupráce a vzájomného porozumenia, nie dozoru. Boli to krásne časy.“
Môžete opísať váš prístup k žiakom?
„Dôležité je, aby žiak nevidel v učiteľovi svojho nepriateľa, čo sa často stáva. Učiteľ musí žiaka presvedčiť, že nie je nepriateľ. Vtedy mu ten žiak možno aj porozumie. Netvrdím, že žiak musí učiteľa milovať, ale má ho akceptovať ako priateľa.“
Veľa ľudí hovorí, že by si priali takýto vzťah s učiteľmi, ale ako sa to dá dosiahnuť?
„Dá sa to a dovolím si tvrdiť, že sa mi to podarilo. Netvrdím, že som bol úplne ideálny a možno som bol občas aj nespravodlivý. To bolo najmä v období, keď som učil na prvom gymnáziu.
Keď som sa presunul do druhého, už to šlo ľahšie. Žiaci ma od začiatku brali ako partnera. Napríklad som často začal úvodnú hodinu, keď som sa mal spoznať so žiakmi, cez film Marečku, podejte mi pero! Oni niečo povedali a ja som im odpovedal citujúc repliky z Marečka. A už bola ruka v rukáve a bolo jasné, že nie sme nepriatelia.“
Takže stačí urobiť dobrú prvú hodinu?
