Podstatou hry je hodiť loptičku čo najbližšie k špeciálnej terčovej lopte nazývanej jack. Niečo medzi petangom a biliardom. Hra si vyžaduje okrem presného hodu aj strategické myslenie.
Bude lepšie rozraziť súperove lopty alebo trafiť bieleho jacka a posunúť ho od súperových lôpt?
Ak si hru vyskúšate, zistíte, že má v sebe niečo mimoriadne príťažlivé – neviete s ňou prestať. Každá nevydarená loptička vás núti znovu hodiť, hneváte sa, že súper je výrazne lepší a všetky jeho loptičky sa tlačia okolo bieleho jacka.
Je to však iná liga, keď hráte s paralympijskou víťazkou v párovej súťaži boccistov Michaelou Balcovou, a keď sa pridá Róbert Ďurkovič, ktorý mal v Riu úlohu náhradníka, poraziť tých dvoch sa zdá nemožné.
„Pre tých, čo majú zdravé ruky, je odhadzovanie loptičiek jednoduchšie,“ vysvetľuje Michaela, „ale bola by to pre mňa výzva zahrať si so zdravým športovcom. Pre niekoho, kto drží loptičku prvýkrát, by bolo náročné poraziť nás. Nášmu trénerovi sa to darí, pretože pozná správanie sa lôpt, ich tvrdosť, má väčšiu stabilitu pri odhode.“
Telocvičňa na Mokrohájskej ulici v Bratislave sa zapĺňa len pomaly, po návrate z paralympiády majú reprezentanti voľnejší režim.
„Občas zoberiem známych, aby si skúsili zahrať bocciu. Každého to chytí a nechce prestať,“ hovorí Michaela Balcová.
Boccia baví dospelých aj deti, pocit, keď držíte v ruke mäkkú loptičku a hovoríte si, že tentoraz trafíte bližšie, je nákazlivý.
Radosť v Riu. Zľava Samuel Andrejčík, Michaela Balcová a Róbert Ďurkovič. Hore tréner Martin Gabko. (zdroj: Roman Benický)Kto hodí kameňom
Boccia sa prvýkrát objavila na paralympijských hrách v roku 1984 ako druh športu špeciálne vyvinutého pre hendikepovaných športovcov.
V súčasnosti sa hrá vo viac ako päťdesiatich krajinách sveta a ide o jeden z dvoch športov, ktoré nemajú svoj ekvivalent na olympijských hrách. Tým druhým je goalball.
Korene tejto hry siahajú do starovekého Grécka, kde hráči hádzali veľké kamene na kamenný terč. Kamene po čase nahradili gule a lopty a vrhanie sa striedalo s kotúľaním. Človek ako tvor hravý sa však s guľatými predmetmi zabával od počiatku vekov. Či už ich vrhal, hádzal, kopal do nich, alebo udieral palicou.
Boccia, ktorej názov je odvodený od talianskeho pomenovania pre loptu, bola tiež hlavnou zábavou rímskych vojakov, ktorí ju rozšírili po celej ríši. V stredoveku sa hrávala na trhoviskách alebo priamo na ulici.
Do histórie sa zapísal zápas z roku 1588 medzi anglickým námorným viceadmirálom sirom Francisom Drakeom a lordom Howardom. Čakanie na nepriateľskú španielsku flotilu si v anglickom Plymouthe krátili hraním boccie a sir Francis Drake trval na tom, že hru musia dokončiť, a až potom zaútočia na blížiace sa lode.
Kým v Anglicku patrila medzi športy, ktoré obľubovala šľachta, vo Francúzsku sa takto zabávali tí chudobnejší.
Svet gombička
Na Slovensku nemá boccia dlhú tradíciu, prvú súpravu loptičiek priniesli z paralympiády v Atlante v roku 1996 doktori Danica Studená a František Pisarčík.
Medzi deťmi, ktoré ich vtedy zobrali do rúk, bol aj jedenásťročný Róbert Ďurkovič. Dnes patrí na Slovensku medzi najdlhšie hrajúcich boccistov, zaúčal aj Michaelu Balcovú.
„Miška prišla k nám na tréning ako trinásťročná,“ spomína. „Mladá slečna, pre ktorú je svet gombička. Stále sa chcela zabávať, tréning nebrala vážne. Ukazoval som jej hod, drgla ma do ruky a smiala sa. Totálna puberta. Ale vyrástla z nej veľmi šikovná a cieľavedomá žena.“
13-ročná Miška Balcová na tréningu v telocvični na Mokrohájskej ulici. (zdroj: Peter Balco)Nesmie padnúť
„Neviem si predstaviť mať zdravé ruky,“ hovorí Michaela. Je pondelok ráno, sedíme v obývačke na ôsmom poschodí v bratislavskej Petržalke a pijeme čaj. Byt dýcha novotou, Michaela Balcová tu býva s mamou a mladším bratom len dva roky. Privítala nás postojačky, po byte sa pohybuje samostatne, jeden vozík je pripravený v izbe, druhý v aute.
„Kúsok prejdem,“ hovorí, „ale vyhýbam sa chôdzi po vonku. Stačí malá nerovnosť a padnem. V škole tiež potrebujem vozík, je tam veľa ľudí, náhodou by do mňa niekto narazil.“
