BRATISLAVA. Nápis „pokusné televízne vysielanie štúdia Bratislava“ a v pozadí Bratislavský hrad mohli 3. novembra 1956 vidieť diváci najviac na päťstovke televízorov. Viac prijímačov v čase, keď Slovenská televízia začala vysielať, na Slovensku nebolo.
Dnes by dokázalo cez obrazovky preniknúť až do 99 percent slovenských domácností. STV síce na obrazovkách stratila monopol a o diváka musí bojovať, no naďalej láka tých, ktorí túžia po moci.

Hovorte lajdáckejšie
O obsahu a dátume prvého vysielania rozhodla komunistická vláda, pôvodne vybrala oslavu sovietskej Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie. Technicky by však priamy prenos bol mimoriadne náročný a nepodarený pokus by mohol vyznieť ako sabotáž.
Režim nechcel riskovať, a preto si radšej vybral 30. výročie spustenia Slovenského rozhlasu. Z Prahy sa v tom čase vysielalo už tri roky.
Divákom sa ako prvá prihovorila hlásateľka Hilda Michalíková, nasledoval priamy prenos z vystúpenia SĽUK-u. V internom hodnotení hlásateľkinho výkonu sa píše, že „príliš artikuluje a musí hovoriť lajdáckejšie“.
Televízia najskôr vysielala iba v stredu a sobotu, po roku pribudli zvyšné dni okrem pondelka. Strana a vláda v Prahe neskôr rozhodli, že pracujúci ľud si pondelkové vysielanie zaslúži a vysielací čas pridelili práve Bratislave.
Pečiatky od polície
V začiatkoch vysielania sa nedal tvoriť záznam, a tak z prvých televíznych hier zostali iba scenáre. Program strážilo komunistické vedenie štátu, scenáre čítala tajná polícia. „Ako režisér som nemohol prijať text, na ktorom nebola pečiatka,“ spomínal režisér Ernest Stredňanský, spoluzakladateľ slávnych bratislavských pondelkov.
Sloboda médií počas Pražskej jari trvala iba do 13. septembra 1968, keď parlament schválil návrat predbežnej cenzúry. Na jeho plnenie dohliadal Slovenský úrad pre tlač a informácie. Na čelo redakcií sa dostali nomenklatúrne kádre a zábery z tých čias, ktoré si mladší divák mohol pozrieť v relácii Noc v archíve, patria ešte k tým ľudskejším.