Známi sa jej pýtajú: A ty sa nebojíš? A koho? Mŕtvi mi neublížia, ublížia jedine živí, hovorí im Zdena Follrichová, obradníčka bratislavského krematória. V pohrebníctve začala pracovať už v roku 1978 ako 21-ročná a k dnešnému dňu odslúžila tisícky obradov, prečítala celé romány smútočných rečí a stála po boku masy pozostalých.
"Niekedy uvažujem nad tým, že túto prácu nemôže robiť normálny človek. Istým spôsobom musia byť obradníci exhibicionisti,“ priznáva. „Raz za kvartál by sme potrebovali služobného psychológa, ktorý by s nami niečo urobil alebo by nám aspoň predpísal lexaurín,“ smeje sa.
Po chvíli o čosi vážnejšie dodá: „Denne sme v styku s ľuďmi, ktorí sú často v exponovanom psychickom stave a my ich musíme vedieť usmerniť. Zvládnuť pri tom musíme všeličo. Svadba sa dá počas života zopakovať aj trikrát, ale pohreb nie, to je vždy premiéra a už sa nikdy nezopakuje.“
Ľahšie rána, ťažké večery
Sedíme v prijímacej miestnosti. Na stene reklamačný poriadok, na stole umelé kvety vo váze. Evidenčná kniha, ukážkový katalóg služieb fotografa a ponukový list piesní sú tiež poruke.
„Kým sem ráno prídem, z kancelárie v dolnej budove pri vchode do areálu si vyzdvihnem tlačivá a prezerám objednávky. Ráno bývajú väčšinou ľahšie pohreby, také, na ktoré sa nepríde rozlúčiť veľa smútiacich. Popoludňajšie termíny sú náročnejšie,“ ukazuje pani Zdenka denný rozpis s aktuálnymi pohrebmi.
Pri objednávkach si nájde vždy pricvaknutý aj list o prehliadke zosnulého, ktorý vypisuje súdny lekár. Putuje so zosnulým od potvrdenia úmrtia, či už z nemocnice, alebo z domu. Je na ňom zreteľne uvedená aj príčina smrti.
„Podľa tejto základnej informácie získam trošku obraz. Uľahčí mi to prístup k rodine, aby som sa príbuzných nejako nedotkla, ak bola príčinou úmrtia povedzme samovražda.“
Ak k životu zosnulého príbuzní aj čosi napíšu, obradná reč sa dá poskladať pomerne verne a s rešpektom.
