Súčasný divák si vie len sotva predstaviť, že televízia vo svojich začiatkoch vysielala naživo. Dokonca aj televízne inscenácie, ktoré herci museli odohrať „live“ – bez strihu a pokiaľ možno aj bez chýb. Podobne sa vysielali prvé súťažné a zábavné relácie. O to dôslednejšie museli byť pripravené.
„Asi aj preto sa robili skôr súťaže s pesničkami, ktoré predstavovali v živom vysielané menšie riziko ako hovorené slovo,“ povedal Milan Antonič, archivár STV – RTVS.
Ako sa zrodili videoklipy
Takou reláciou bola Malá televízna hitparáda, v ktorej súťažili inscenované pesničky, teda predchodcovia dnešných videoklipov. Z relácie sa, pochopiteľne, nezachoval žiadny záznam.
Mnohí si však budú určite aj dnes pamätať na neskoršie pesničkové súťaže Našich deväť alebo populárny Triangel.
Normalizácia priniesla aj bizarné televízne formáty, napríklad súťaže jednotných roľníckych družstiev či dvojmesačník V znamení trojky, kde si medzi sebou merali sily tri okresy.
Na obrazovke mohli zažiariť aj šikovné deti, napríklad v programe Príležitosť pre talenty vysielanom v rokoch 1976 až 1983.
„Nešlo tu ani tak o súťaž a porovnávanie výkonov, ale skôr o to, že schopné deti dostali šancu sa verejne prezentovať,“ hovorí Milan Antonič. A keď je reč o deťoch, spomeňme ešte Televízne vysielanie pre školy, ktoré prinášalo vzdelávacie programy v dopoludňajšom čase. Výpočet relácií by však nebol úplný, ak by sme nespomenuli pesničky zo Zlatej brány.
Sto bodov za vtip
Azda najviac však malí diváci obľubovali reláciu Matelko (Malý televízny kolotoč) aj so známou úvodnou pesničkou a bábkou Drobčeka – len pre zaujímavosť, marioneta vážila viac ako štyri kilá a hlas jej prepožičala Milka Tomanová. Najmenšiemu divákovi boli tiež určení Filmárik a Filmuška, súrodenci z filmového pásu, ktorí detičkám premietali rozprávky v rokoch 1970 až 1981.
Neskôr prišli ďalšie postavičky, chlpaté strašidlo Dancúľ, Kuko či Raťafák plachta.
Dospelých mimoriadne dlho (1971 až 1987) zabávala súťažná relácia Vtipnejší vyhráva. Známi herci a speváci rozprávali vtipy a získavali body podľa toho, ako rozosmiali a roztlieskali divákov – čo spoľahlivo meral potleskomer. Reláciu moderoval a pripravoval obľúbený herec Oldo Hlaváček.
Úroveň vtipov bola, pravdaže, rôzna, niektoré boli socialistickou satirou, iné si diváci pamätajú dodnes. Jedným z nich je anekdota o obľúbenom hercovi Ivanovi Mistríkovi, ktorý sa na poľovačke márne snaží trafiť kačicu, až nakoniec zvolá: Len sssi leť aj sss presstreleným sssrdcom!
Vtip bol narážkou na malú no charakteristickú rečovú vadu nášho skvelého herca.
Lasica plus Satinský
Zlatým pokladom televíznej zábavy je však produkcia dvojice Milan Lasica a Július Satinský.
Svoje dialógy tvorili prakticky stále, na prechádzkach, alebo v čase, keď Lasica býval u Satinských v podnájme. Od roku 1959 vystupovali v kabarete Tatra revue a bolo len otázkou času, kedy si ich všimne televízia. Stalo sa tak v roku 1962, odkedy sa dvojica objavovala napríklad v silvestrovských programoch.
Počas pôsobenia oboch hercov v Divadle na korze sa zrodila aj televízna relácia Bumerang. Tú však spolu s Divadlom na korze zastavil tlak normalizácie.
Keď sa koncom 70. rokov po nútenej pauze L + S vrátili na obrazovky, vytvorili sériu legendárnych programov, v ktorých kombinovali svoje dialógy a scénky s výstupmi hostí prichádzajúcich na scénu spoza dverí – odtiaľ aj názov Ktosi je za dverami.
Neodmysliteľne k nej patrili pesničky, ktoré L + S spievali s Jarom Filipom a mnohé z nich ako Bolo nás jedenásť alebo Keď som šiel do lesa na drevo zľudoveli.
Markovič a zákaz satiry
Po revolúcii nás rozosmievala mystifikačná relácia Olivera Andrassyho a Eleny Vacvalovej s názvom Čo dokáže ulica. Špičkou inteligentnej politickej satiry však boli Večery Milana Markoviča, najmä keď známemu humoristovi kontroval skladateľ a klavirista Peter Breiner.
V nemenej obľúbenej relácii Apropo sme mohli vidieť Štefana Skrúcaného, Mira Nogu, Jara Filipa, Rasťa Piška a Stana Radiča.
Snaha ovládnuť televíziu v mečiarovskom období však spôsobila, že satirické relácie z obrazovky jednoducho zmizli. Dokonca v čase, keď už STV bola mečiarovskou hlásnou trúbou, objavila sa relácia Fašírka, ktorá, čuduj sa svete, nezosmiešňovala vládnu moc, ale opozíciu.
Dopyt po kvalitnom humore a satire pretrváva. Veď stále je čomu sa smiať, keby v tradícii kvalitnej a umelecky hodnotnej zábavy mal kto pokračovať.
Určite by takýto názor vyjadrila aj verejnosť v relácii Nad listami divákov, pravda, keby sa bola zachovala.
