Ako si pamätáte svoj televízny štart?
„Úplne prvý bol, keď som mal asi desať rokov. Otec ma zobral na Zochovu ulicu v Bratislave, do budovy dnešnej Vysokej školy múzických umení, kde vtedy sídlilo štúdio československej televízie. Chystali sa naživo snímať inscenáciu hry Romaina Rollanda Príde čas z martinského divadla, kde otec vtedy účinkoval. Vtedy som nadšene odsledoval ozajstný živý záznam a zažil prvýkrát zázrak menom televízia. Prvé ozajstné účinkovanie však prišlo, až keď som začal študovať herectvo.“
Skôr ako účinkovanie v divadle?
„Vlastne áno, bolo to, keď som v roku 1964 prišiel študovať do Bratislavy. Dostal som vtedy len malú úlohu v akomsi pastorále, ale zato rovno postavu Panny Márie. Vtedy sa mi ani nesnívalo, že spolupráca s televíziou by v budúcnosti mohla tak nabrať na obrátkach. Napokon som sa v nej nezastavil. Prvá dobrá príležitosť však prišla až o dva roky neskôr s režisérom Karolom Zacharom. Vedľa hviezdneho Františka Dibarboru či Zdeny Grúberovej som si mohol zahrať jednu z hlavných úloh v Palárikovom Drotárovi.“
Uvedomovali ste pritom aj vstup televízie do svojho bežného života?
„Ako deti sme žili len rozhlasom, jeho kultúrou slova a osvetou: Televízia však vtrhla do domácností ako nové, úžasné médium. Netušil som vtedy, aký veľký vplyv bude mať.“
Váš otec ju zažil len v plienkach, pre vašu generáciu sa stala určujúcim médiom. Aké to bolo?
