Čo prinúti Američana z New Yorku odísť žiť do juhoafrického Johannesburgu a ostať tam vyše tridsať rokov?
V sedemdesiatych rokoch som patril k skupine mladých, ktorí žili festivalom Woodstock, rebelovali proti veľkým spoločnostiam, strednej triede a vojne vo Vietname. Bol som nespokojný s tým, čo sa deje v mojom západnom svete, a preto som chcel zistiť, aké to je inde. Vydal som sa na púť naprieč Afrikou, z Káhiry až do Kapského Mesta, trvalo mi to asi deväť mesiacov.
Juhoafrická republika ma uchvátila mixom svojich kultúr - prelínal sa tam kolonializmus so všetkým čistokrvným, kmeňovým, typicky čiernym africkým. Nasledovala ďalšia cesta z Istanbulu na Novú Guineu. Počas ciest som fotografoval mladých chlapcov a znovu objavoval svoje vlastné chlapčenstvo, neskôr vznikla moja prvá fotografická kniha s názvom Boyhood (1978).
Už vtedy ste si povedali, že sa chcete živiť fotografovaním?
Fotil som z čistej vášne, nechcel som byť profesionálny fotograf, na to som mal fotografiu príliš rád. V tom čase to nebol taký biznis, ja som si radšej spravil doktorát z geológie.
Vždy som zbožňoval prírodu, skaly a práve Juhoafrická republika bola najbohatšou mineralogickou krajinou sveta. Našiel som si tam prácu, oženil som sa a dnes tam žijem už tridsaťštyri rokov. Čím dlhšie tam som, tým sú korene hlbšie.
Ako ste vnímali hranicu medzi chudobou a bohatstvom, ktorá je v krajine taká citeľná?
