Kurdi majú radi ozdoby, niekedy až gýč. A okázalosť. Záclony s ornamentmi, oblúky nad dverami, mnoho vzorov na stenách. Vyšperkované stoly, gauče. Izby, ktoré by rozlohou mohli na slovenských sídliskách slúžiť ako garsónky. Toto všetko aj v deväťposchodovej bytovke, na sídlisku pripomínajúcom Petržalku.
V takomto prostredí v Dohuku, v jednom z troch najväčších miest irackého Kurdistanu, žijú slovenskí zdravotníci, ktorí sem prichádzajú, aby pomáhali utečencom pred Islamským štátom. A v podobnom prostredí, niektorí možno aj v luxusnejšom, žili aj tí, ktorým pomáhajú. Teraz sú už však dva roky v utečeneckých táboroch, v stanoch čakajú, kedy sa irackej armáde či kurdským milíciám podarí oslobodiť ich mestá. Kedy sa budú môcť vrátiť domov.
Úsmev na ustaranej tvári
Je trištvrte na sedem ráno. Do malého vanu nastupujeme šiesti – traja lekári, dvaja logisti a ja. Vysoká škola svätej Alžbety auto pôvodne kúpila ako sanitku pre svoj projekt v Iraku, aj ju prerobili, no nedostala povolenie. A tak je z nej opäť van pre desiatich, občas jedenástich ľudí.

Postupne sa napĺňa. Na vopred dohodnutých miestach nastupujú vnútorní presídlenci (ľudia, čo museli opustiť svoje domovy, ale neopustili vlasť), ktorí slovenským zdravotníkom pomáhajú.
Vstávali ešte skôr, na miesta prišli z táborov, kde žijú v stanoch či prívesoch, rovnako ako ľudia, ktorým v nemocnici pomáhajú. Lekárnička Zahra z Mosulu, jezídovia zo Sindžáru Hassan, Cheri, Murat, ktorí pomáhajú ako ošetrovatelia, a najmä tlmočníci. A Hajdar, ten má na starosti pomoc pacientom, aby vedeli, na koho sa na klinike majú obrátiť.
Napriek podmienkam na život sú vždy svedomito upravení a s úsmevom na tvári. Skoré vstávanie im neprekáža, alebo to aspoň vedia dobre zakryť. Vážia si, že môžu niečo robiť, dva roky nečinnosti v táboroch sú ubíjajúce.

Stratené roky
„Prácu tu často nemajú ani miestni, Irak je pre vojnu aj padajúce ceny ropy sám v kríze,“ hovorí logistka Zuzana Kuranová, ktorá pôsobí na projekte STEP-IN pod záštitou Vysokej školy svätej Alžbety.