N ad Eugenom Löblom sa prvé hrozivé mraky začali sťahovať už v septembri 1949. Hoci bol námestníkom ministra zahraničného obchodu a členom predsedníctva národohospodárskej komisie a navyše aj predvojnovým členom Komunistickej strany Československa, súdruhovia z Ministerstva vnútra si ho predvolali na Ústredný výbor.
Tam musel napísať svoj kritický životopis a odpovedať na mnohé čudné otázky. Löbla to znepokojilo. Bol členom strany, ktorá len pred rokom a pol uchopila v Československu moc a chápal, že strana musí byť bdelá a opatrná.
Ale čo s tým má spoločné on?
Prečo ho vyšetrujú?
Krátka pamäť
V roku 1949 komunistické zverstvá ešte neboli na programe dňa a mnoho členov strany verilo tomu, že Československo pôjde pri budovaní socializmu svojou vlastnou cestou. Nie každý totiž mal pocit, že Sovietsky zväz na čele s generalisimom Stalinom je ten pravý a nasledovaniahodný vzor pre Čechov a Slovákov.
Obrovská zaostalosť, ktorou táto krajina disponovala a sklon ku krutosti a bezohľadnosti, ktorý mali jej vodcovia v sebe zakódovaný, nebolo nič pre ľudí, zvyknutých na demokraciu, vyspelý priemysel a kultúru.
Všetci chápali, že s triednymi nepriateľmi sa treba vysporiadať a preto nikto z komunistov neprotestoval proti tomu, keď do väzenia putovali predstavitelia opozície a buržoázie, pretože to podľa nich bolo v poriadku.
Aby však strana začala zatvárať a likvidovať svojich vlastných? To snáď nie!
Nuž, československí súdruhovia rýchlo zabudli na politické procesy z roku 1937, keď Stalin dal v Sovietskom zväze vďaka svojej patologickej podozrievavosti odsúdiť a popraviť tisícky zaslúžilých komunistov.
Eugen Löbl patril medzi prvých straníkov, čo si mohli na vlastnej koži „vychutnať“ čaro totalitnej vyšetrovacej a súdnej mašinérie a ešte mohol byť rád, že neskončil na šibenici.
Generál Heliodor Píka, partizánsky veliteľ Viliam Žingor a poslankyňa Milada Horáková. Najznámejšie obete komunistických vykonštruovaných procesov. Tie napokon "zomleli" aj komunistu Slánskeho. (zdroj: wikimedia)Zatknutie
Hoci Löbl patril do mozgového „trustu“ strany ako odborník na ekonomiku a obchod a v komunistickej hierarchii bol na vysokej pozícii, 28. novembra 1949 ho navštívil súdruh z tajnej bezpečnosti s tým, že ho má odviesť k ministrovi vnútra Václavovi Noskovi.
Löbl ho bez odporu nasledoval. Ani sa však nenazdal, odviezli ho do väznice v Ruzyni, kde ho oficiálne zatkli a hneď začali vypočúvať. To, čo sa dialo ďalej, zverejnil o takmer dvadsať rokov neskôr v knihe Svedectvo o procese. Jeho text je presný, suchý a zbavený emócií, akoby mu ich hrôza, ktorú prežil, vyoperovala. Löbl mal v čase zatknutia 42 rokov, mal manželku a dieťa a keď prekročil bránu väznice, netušil, že prvý list im bude môcť poslať až o 14 mesiacov.
Tri roky strávil v samotke vo vyšetrovacej väzbe a podstúpil všetky formy donucovania a mučenia, aby vypovedal tak, ako od neho chceli. Mal smolu, že už v roku 1948 sa ocitol na zozname vypracovanom v Moskve, na ktorom boli všetci, čo boli ruskému boľševickému systému nepohodlní a podozriví. Prvý dôvod bol ten, že bol žid.
Druhý, že bol intelektuál, ktorý dlhé roky strávil na Západe. Ako taký bol teda nespoľahlivý a na jeho miesto bolo treba dosadiť spoľahlivejšieho súdruha. Poslúžiť im však mohol aj tak, že udá ďalších, podobných ako on, a to sa dalo dosiahnuť veľmi ľahko.
Väzenie
„Hoci sa väzenie stotožňuje so sedením, zakázali mi sadnúť si. Musel som stáť nielen pri vyšetrovaní, ale aj v cele. Vyšetrovanie trvalo priemerne šestnásť hodín denne a prestávka asi dve hodiny. Musel som teda stáť či „pochodovať“ osemnásť hodín. Na spánok som mal šesť hodín, lenže každých desať minút zabúchal dozorca na dvere cely a musel som skočiť do pozoru a podať hlásenie... Najväčšie bolesti som cítil, keď som si ľahol. Náhla zmena tlaku na nohy spôsobovala také šialené bolesti, že som až kričal. K tomu si treba predstaviť, že každú chvíľu počujete, ako ťahajú po chodbe bezvládne telo, alebo zúfalé výkriky týraných mužov a žien...“
Löbl strávil vo vyšetrovacej väzbe, bez obvinenia a možnosti hovoriť s obhajcom, tri roky. Ruskí poradcovia, ktorí našim vyšetrovateľom predviedli tie správne vypočúvacie metódy, nevedeli čo s jeho prípadom, ale napokon ho využili v omnoho väčšej kauze.
Jeho vynútené výpovede im poslúžili na obvinenie a zatknutie skupiny, ktorú nazvali „protištátne sprisahanecké centrum na čele s Rudolfom Slánskym“. A to už bolo iné sústo, pretože do „mlynčeka na mäso“ sa dostali špičky komunistickej strany, pričom Slánsky bol Gottwaldov „korunný princ“, muž číslo dva, ktorého päťdesiate narodeniny v roku 1951 oslavovalo celé Československo.
Protištátne centrum
Jedenásti obvinení dostali trest smrti, traja doživotie. Löbl si ho vraj zaslúžil za odmenu, že poskytol dôvody na zatknutie Slánskeho. Rozsudky zazneli 27. novembra 1952 a už 5. decembra všetkých obesili. Proces, ktorý bol naživo vysielaný v rozhlase, vniesol medzi ľudí hrôzu a strach.
Keď strana bola schopná obesiť svojho korunného princa, čo potom čaká bežných občanov?
Eugen Löbl sa z väzenia dostal v roku 1960, bol rehabilitovaný, vrátili mu členstvo v strane a mohol vykonávať svoju prácu ekonomického špecialistu. Uvoľnenie cenzúry a krátky závan slobody v roku 1968 mu umožnili napísať knihu o svojom utrpení a čitatelia v Československu sa tak prvýkrát mohli priamo z prvej ruky dozvedieť, čo bolo v pozadí obesenia generálneho tajomníka KSČ v roku 1952.
Kniha sa stala obrovským bestsellerom, vyšla aj v češtine a popri Mňačkovej knihe Ako chutí moc sa stala obľúbeným „povinným čítaním“ pre každého, kto chcel poznať pravdu o podstate komunistickej ideológie. A takou aj zostala dodnes.
Obálka knihy Svedectvo o procese. (zdroj: bookscover)Eugen Löbl (1907 – 1987)
Vyštudoval vo Viedni zahraničný obchod, stal sa členom komunistickej strany a zúčastňoval sa na činnosti skupiny DAV. Pred fašizmom utiekol do Anglicka, kde bol pravou rukou Vladimíra Clementisa, po návrate sa stal námestníkom ministra zahraničného obchodu. Vo väzení si odsedel 11 rokov, napriek tomu sa opäť vrátil ku komunistickej ideológii, ktorej sa zbavil až po svojej emigrácii pred ruskými okupantmi v roku 1968. zomrel v roku 1987 v New Yorku. Okrem knihy Svedectvo o procese publikoval ekonomickú knihu Úvahy o duševnej práci a bohatstve národa, ktorá vyšla v roku 1966.
Beata
Balogová
