Zatkli ju. Nemocničné izby, kde ako rehoľná sestra opatrovala kňazov, ktorí boli politickými väzňami, musela zrazu vymeniť za celu, z akej k nej prichádzali jej pacienti.
Na rovnaké surové zaobchádzanie tam nečakala dlho. Kopance striedala kaďa so studenou vodou, v ktorej jej veľká noha tlačila na prsia a dlhé sekundy opakovane odopierala kyslík.
Nahá, mokrá a vyslabnutá netušila, či sa dožije rána, ktoré malo pre ňu prichystané ďalšie rany. Škripec, šľahanie obuškami a neľútostné vypočúvanie. Celá akcia slúžila ako pasca, ktorú na sestru Zdenku Schellingovú pripravila v päťdesiatych rokoch Štátna bezpečnosť a nastupujúci ateistický režim. Z jej osudu mrazí dodnes.

Začiatok konca
Príbehov o zrade, zastrašovaní a vykonštruovaných politických procesoch boli päťdesiate roky plné. Zlikvidovať rehole a vykoreniť v ľuďoch vieru bol v tej dobe hlavný cieľ vládnucej moci.
Jednou z početných obetí novonastoleného režimu bola aj rehoľná sestra Zdenka, nesmierne obetavá a láskavá sestra - iba tak o nej hovorievali jej pacienti a ľudia, ktorí ju poznali.
Túžba pomáhať iným v nej bola zakorenená odmalička, sama vyrastala s desiatimi súrodencami v skromných pomeroch oravskej dediny Krivá. Keď ako trinásťročná spoznala prácu rehoľníčok z Kongregácie milosrdných sestier sv. Kríža, rozhodnutie vstúpiť medzi ne do kláštora bolo pre ňu prirodzenou voľbou.

Občianske meno Cecília nahradila rehoľným Zdenka a po absolvovaní ošetrovateľskej školy začala pracovať v nemocnici v Humennom. V roku 1942 sa dostala do štátnej nemocnice v Bratislave, kde sa neskôr uchytila na röntgenologickom oddelení.