Hedvika Zárubová sa určite nechcela hrať na hrdinku, keď v čase najväčšej svetovej tragédie počas druhej svetovej vojny zachránila štvorčlennú rodinu. Ako osemnásťročná riskovala väzenie aj vlastný život. „Predstavila som si sama seba, keby som sa ocitla v núdzi. Takisto by som prosila o pomoc. A dúfala by som, že mi niekto pomôže,“ hovorí dnes.
Má deväťdesiat rokov, žije v Pezinku a priala by si, aby jej zdravie lepšie slúžilo. Už dlhšie je odkázaná na invalidný vozík, ale to jej neuberá na optimizme.
Svoj príbeh, ktorý sa začal odvíjať pred sedemdesiatimi dvoma rokmi, si pamätá do najmenších podrobností. Takisto aj Vianoce v roku 1944, ktoré boli najzvláštnejšie v jej živote.
Nech pokoj naplní viac ako len naše domovy Čítajte Veľká láska
Hedvika nemala ani osemnásť rokov, keď stretla svoju veľkú životnú lásku. Štefan bol o päť rokov starší a hneď sa zaňho vydala.
„Vtedy to bolo bežné,“ spomína. „Potrebovala som akurát písomný súhlas svojich rodičov, že so svadbou súhlasia. Štefan na mňa veľmi naliehal, aby som si ho vzala, asi sa bál, že si to rozmyslím.“
Štefan Záruba pracoval vo vinárskom družstve a mladí manželia žili v domčeku na okraji Pezinka. Každodenný život, na ktorý doliehala vojna len sprostredkovane, zmenila zdanlivo nevinná udalosť.
V jedno letné popoludnie sa pri záhrade Zárubovcov zastavila štyridsaťročná žena. Dala sa s mladučkou Hedvikou do reči, pochválila ju, že má pekné uhorky. Hedvika jej ich zopár ponúkla, pani sa však chcela radšej porozprávať.
Hedvike pripadala povedomá: Valéria Adlerová spolu so svojím manželom Arnoštom vlastnili v Pezinku veľkoobchod. A Zárubovci im doň dodávali víno.
Adlerovci mali dvadsaťročného syna Juraja. Báli sa, že ho odvlečú do koncentračného tábora a požiadali Zárubovcov, aby ho skryli.
„Poradili sme sa s mužom a keď sme videli, v akej sú situácii, nemohli sme odmietnuť,“ hovorí Hedvika Zárubová. „Boli sme s manželom v dome sami, mali sme dosť miesta a išlo len o jednu osobu. Ubytovali sme ich syna v malej izbičke.“
