Pred vyše mesiacom upozornili na zvláštne okolnosti, s ktorými sa stretli na ministerstve zahraničných vecí pri organizovaní slovenského predsedníctva v Rade EÚ. Hoci rátali s tým, že reakcie budú rôzne, spôsob, akým sa k celej veci postavili predstavitelia vlády, si dodnes nevedia vysvetliť. Do dnešného dňa však rozhodnutie neľutujú, zhodujú sa ZUZANA HLÁVKOVÁ, ku ktorej sa v rozhovore pre SME pridal aj jej kolega z rezortu diplomacie Pavol Szalai.
Upozornením na kauzu slovenského predsedníctva ste sa stali najznámejšími slovenskými whistleblowermi. K označeniu ťažko nájsť slovenský ekvivalent, expresívne povedané, ide o niečo ako „udavačov“. Nebáli ste sa, že sa vaše mená budú spájať s takýmto pohľadom na vec?
Zuzana Hlávková: „Nie, ani sa tak necítim. Bola naša povinnosť postaviť sa k celej veci takto a snažili sme sa splniť si túto povinnosť najlepšie, ako vieme.“
Zuzana Hlávková
Pôvodom je zo Žiliny a má 26 rokov. Po štúdiu na osemročnom gymnáziu odišla študovať na Masarykovu univerzitu v Brne. Magisterské štúdium absolvovala v Škótsku na University of St. Andrews. V rámci programu Erasmus Mundus Master strávila semestre aj v Mexiku, na Cypre či v Španielsku. Dlhé roky bola dobrovoľníčkou v nadácii Krajina harmónie. Ovláda päť svetových jazykov. Po skončení štúdií sa vrátila na Slovensko cez program LEAF. Pracovala ako odborníčka vo funkcii štátny radca na odbore pre komunikáciu a prezentáciu, pričom sa zameriavala na prípravu slovenského predsedníctva v Rade EÚ. Z ministerstva odišla koncom februára pre praktiky, s ktorými nesúhlasila; upozornila na ne aj ministra Miroslava Lajčáka. Koncom novembra spoločne s Transparency International Slovensko svoje skúsenosti zverejnila.
Pavol Szalai: „Ja som sa vôbec nestretol s takou reakciou. Nikto mi to nikdy nepovedal ani nenapísal. Pre mňa je to základná otázka. Ako keď idete do nemocnice a nadávate, v akom zlom stave je naše zdravotníctvo, lebo štát nemá peniaze. Potom sa vrátite na úrad a môžete urobiť niečo pre ušetrenie peňazí. Správna vec je, že to urobíte, lebo keď pôjdu vaši rodičia do nemocnice alebo vaše deti do školy, tak budeme efektívny štát potrebovať.“
Aj keď hovoríte, že udavačmi vás nenazývajú, asi ste nečakali také reakcie ministerstva zahraničných vecí po upozornení na svoje podozrenia. Nepostupovalo podľa zákona o whistleblowingu, minister Miroslav Lajčák vás nazval obyčajnými referentmi a keď sa na vašu stranu postavili zahraničné ambasády, našej diplomacii sa to nepáčilo. Uvedomujete si rozdielnosť reakcií slovenských úradov a toho, aké reakcie by nasledovali v niektorej zo západných krajín?
ZH: „Myslím si, že reakcia vlády v akomkoľvek štáte by mala byť iná. Keď nejaký občan či bývalý štátny úradník povie, že „niečo zrejme nebolo v poriadku, prosím prešetrite to“, tak reakcia by mala byť „áno, samozrejme, dôkladne to prešetríme a vyvodíme dôsledky“. To sa nestalo.“
Pavol Szalai
Pochádza z bratislavskej Petržalky, narodil sa v roku 1982. Vyštudoval politológiu na Univerzite Komenského. Počas vysokoškolského štúdia strávil rok v USA na Bard College v štáte New York. V rokoch 2008 až 2010 pracoval v denníku SME. Nasledujúce štyri roky žil vo Francúzsku, kde získal druhý magisterský titul – študoval európske štúdiá na parížskom inštitúte politických štúdií Sciences Po. V máji 2014 nastúpil na ministerstvo zahraničných vecí, kde mal na starosti mediálnu komunikáciu. Z rezortu odchádzal naraz so Zuzanou Hlávkovou vo februári tohto roka.
Počas vysokej školy ste sa dostali na viaceré zahraničné univerzity, veľa ste cestovali. Ako sa tam vnímali odlišné názory ľudí či kritické postoje k niektorým veciam?
ZH: „Vždy sa o nich diskutovalo. Dialóg a diskusia sú tam integrálnou súčasťou výučby na školách a celkovo súčasťou verejnej debaty či verejného priestoru. To je možno aj hlavný rozdiel pri porovnávaní slovenských vysokých škôl so zahraničnými, hoci nechcem zovšeobecňovať. Z mojej skúsenosti viem povedať, že ani v Česku nebola diskusia až taká podporovaná. Naopak, na University of St. Andrews alebo aj v meste Mexiko to bola naozaj jedna zo základných a kľúčových metód vyučovania.“
Dáva sa teda väčší dôraz na kritickejší prístup či vlastné posudzovanie situácie?
ZH: „Aj to, ale hlavne na to, aby boli študenti sebavedomejší a otvorenejší. Je dôležité byť vystavený aj názorom, s ktorými sa neidentifikujete alebo ktoré sú pre vás náročné na pochopenie. Takisto vedieť prezentovať svoje názory, vedieť o nich vecne hovoriť s inými ľuďmi.“
Bývalá pracovníčka viní Lajčákovo ministerstvo z pochybných zákaziek Čítajte O potrebe kritickejšieho prístupu sa v našom školstve hovorí pomerne často, no zatiaľ sa u nás celkom neudomácnil. Nerobí problém slovenským študentom v zahraničí, ako ste boli aj vy, nábeh na takýto prístup?
ZH: „Pre mňa osobne to bolo prirodzené, pretože som zvedavý človek, zaujímajú ma názory iných ľudí, rada ich počúvam a rada sa učím od iných. Nejaký čas som sa preto zúčastňovala na debatách rámci Slovenskej debatnej asociácie. Celkovo to za Slovákov povedať ale neviem. Myslím si však, že aj u nás je veľa projektov, ktoré debatovanie a kritické myslenie rozvíjajú.
PS: „Ja som študoval na katedre politológie na Univerzite Komenského a myslím si, že je to veľmi dobrá katedra. Od prvého ročníka nás viedli k tomu, aby sme sa na texty akademikov pozerali kriticky. Niektoré veci sme pritom poriadne ešte ani nepoznali. Tento prístup je na západe rozvinutý ešte viac. V Amerike či vo Francúzsku, kde som študoval tiež, vychovávajú študentov tak, aby mali vlastný a názor, a aby ho vedeli vyargumentovať.“
“Reakcia vlády v akomkoľvek štáte by mala byť iná.
„
Ozývali by sa štátni zamestnanci častejšie, ak by aj absolventi slovenských univerzít mali viac rozvinuté kritické myslenie?
PS: „Keď sa ocitnete na ministerstve v prostredí, kde by si ľudia mali v niektorých prípadoch vlastný názor nechať pre seba, je to veľmi nepríjemné. Nechápete, načo tam vlastne ste, načo vás zamestnali, keď máte iba počúvať príkazy. Na ministerstve zahraničných vecí je veľa mladých ľudí, ktorí majú dobré vzdelanie a majú vlastný názor, no je to možno aj otázka ich etického prístupu k veciam. Nemyslím si totiž, že na Slovensku je pustatina a že tu nemáme aj dobré školy. Je tu veľa šikovných mladých ľudí, no mohli by byť akcieschopnejší.“
