Bolo by zaujímavé urobiť prieskum, či si medveďa Míšu ako olympijského maskota pamätá dnes viac ľudí ako Vladimira Vysockého. Smrť básnika v júli 1980 v Moskve zatienili práve letné olympijské hry. Konali sa vtedy po prvý raz vo východnom bloku a bojkotovali ich desiatky krajín z celého sveta, aby vyjadrili nesúhlas s vtedajšou intervenciou sovietskych vojsk v Afganistane. O to väčším paradoxom bolo, že v žilách ruského ľudu náruživo kolovali protivojnové piesne umelca, ktorý svoju krajinu miloval, aj keď ho moc bolestne odpisovala.
Červená hokejová mašina ovládla ľad. Za akú cenu? Čítajte Skutočný Hamlet
O úmrtí jedného z najtalentovanejších umelcov bývalého Sovietskeho zväzu a ruských novodobých dejín vtedy vydali štátne inštitúcie len dve drobné správy. Že sa v priebehu pár hodín rozchýrili po celej Moskve, však nie je prekvapujúce: Vysockij bol napriek cenzúre, ktorá ho celý život prenasledovala, veľmi populárny.
Za svojimi divákmi neúnavne cestoval, hral pre nich divadlo, no najmä im, sprevádzajúc sa na akustickej gitare, spieval vlastné, nesmierne silné verše. Jeho hlas bolo počuť nekompromisne doma aj vo svete.
Keď ho 28. júla 1980 v Moskve pochovávali, ulice mesta zaplnili desaťtisíce ľudí z celej krajiny a cestu pohrebného sprievodu smerujúcu na Vagaňkovský cintorín posiali kvetmi.
