Václav Masarovič vymetá komíny v okolí Bratislavy už viac ako tridsať rokov. Dávny kumšt za ten čas mierne zmenili nové technológie, no požiar, ten vyzerá stále rovnako. Nezmenilo sa ani správanie ľudí, ktorí sa chytajú za gombíky, keď okolo nich prejde.
Svoje povolanie si vybral ako štrnásťročný. Už vtedy vedel, že chce robiť ľudí šťastnými.
Kancelária v krčme
Je pondelok pol deviatej ráno a v stupavskej krčme sa schádzajú prví ľudia. Niekto prišiel za pivom, Václav Masarovič do práce. V budove krčmy má vlastnú kanceláriu so skladom. Od rána je v nej plno a slová známej ľudovej piesne sú presným opakom reality.
„Stupavská krčma je smutná, taká smutná, až je čudná. Nikdy tam nehráva hudba, každý spieva si pre seba sám.“
Sám tu nie je nikto. Pár ľudí sa rozpráva, niekto číta rannú tlač, väčšina pozerá televízor. Nie je ťažké zistiť, ktorý z nich je kominár. Sedí v tradičnom čiernom kominárskom odeve.
Navyše, rozložil sa pod svojou vlastnou fotografiou. Na stene visí už niekoľko rokov ako vďaka za dlhoročné vymetanie komína krčmy. Z rovnakého dôvodu tu má aj kanceláriu.
Po pár minútach to vyzerá tak, akoby mal jeho fotografiu doma každý. Všetci sa zdravia, podávajú mu ruky a krčmárky presne vedia, na čo má kominársky štamgast chuť.
Na starosti má dvanásť obcí. Od Stupavy, Malaciek, Marianky až po Ivanku pri Dunaji. Výber nie je na ňom, prvotný je záujem obce. S každou z nich musí mať vytvorenú zmluvu, lebo za požiar v obci je podľa zákona zodpovedný starosta.
Od hlavy po päty v čiernom, len šatka na krku je biela. (zdroj: SME - Jozef Jakubčo)Štrnásťročný kominár
Václava Masaroviča nikto nemusel presviedčať, že kominárstvo je nádherné remeslo. Na štúdium sa prihlásil sám. „Bola to práca vo výškach a medzi ľuďmi. Navyše ma bavilo robiť ich šťastnými,“ usmieva sa.
Aj dnes sa stretáva s tým, že keď prechádza okolo tých poverčivých, chytajú sa za gombík a v tichosti si niečo prajú.
