Nie je ťažké spomenúť si, aké udalosti hýbali rokom 2016. Ideme stále vpred, málokto sa obzrie dozadu. No práve v minulosti ležia odkazy. Ak ich správne odčítame, možno máme ešte šancu zmeniť svet k lepšiemu. Takto vyzeral život v roku 1916. Jeden nápad, jedno slovo, melódia, myšlienka a všetko šlo odrazu inak ako dovtedy.
5. február
Zrodil sa hit O Sole Mio
Keď hudobný skladateľ Eduard di Capua sedel v Odese na brehu Čierneho mora, zahľadel sa do slnka a v tej chvíli ho zaliala láska.
„Ale iné slnko je ešte jasnejšie, je to moje slnko, v tvojej tvári. Moje vlastné slnko je v tvojej tvári,“ spieva sa v skladbe O Sole Mio (Moje slnko), ktorú o osemnásť rokov neskôr nahral známy taliansky tenorový spevák Enrico Caruso.
Vytvoril tak asi najznámejšiu verziu tejto pôvodne neapolskej piesne s textom od Giovanniho Capurru. Za ďalšiu verziu O Sole Mio získal v roku 1980 Luciano Pavarotti cenu Grammy.
9. február
Tristan Tzara zakladá dadaizmus
Kto by bol povedal, že hojdací koník sa raz stane umeleckým manifestom. A práve o to slovo zakopli voľakedy umelci, keď rozmýšľali, ako pomenovať jedno experimentálne hnutie slobodnej tvorby, ktoré zakladali. Pichli vraj doň doslova, náhodne špendlíkom vo francúzsko-nemeckom slovníku. A tak slovo dada, ktoré vo francúzštine označuje známu hračku alebo v hovorovom význame aj záľubu, určilo názov dadaizmus.
Ako to však už pri úletoch býva, je celkom možné, že všetko prebehlo úplne inak. Veď slávny dadaistický básnik Tristan Tzara bol rumunského pôvodu a v jeho rodnej reči (nielen v Rusku) sa namiesto áno, áno hovorí da, da. A rovnako by mohlo byť pravdepodobné, že umelci si to slovo na začiatku minulého storočia vymysleli len tak, bez akéhokoľvek zmyslu. Napokon, tvoriť bez východiska bolo ich jediným cieľom-necieľom. Dôležité však je, že chtiac-nechtiac tým reagovali na hrôzy vojny, ktorú zažili. Viacerí boli jej priamymi účastníkmi.
Dejiny dadaizmu sa začali písať pred sto rokmi. Presne 5. februára 1916 v švajčiarskom Zürichu otvorili kabaret Voltaire, kde sa začali schádzať členovia umeleckej skupiny okolo Tristana Tzaru a Huga Balla. Chceli nové umenie, čisté ako dieťa, ktoré nevie ešte rozprávať, a tak nevie ani klamať.
Tak to napísali aj vo svojom manifeste proti manifestom, súc z princípu proti princípom. Vystúpenia umelcov – absurdné skeče, happeningy a rôzne poetické nezmysly sa stali bojom proti akýmkoľvek umeleckým programom.
26. február
Chaplin podpisuje rozprávkovú zmluvu
Charlie Chaplin. (zdroj: Profimedia)Charlie Chaplin nemal ešte ani dvadsaťsedem a javil sa ako vcelku plachý mladík. No chápal, že ak podpíše zmluvu so spoločnosťou Mutual Film, bude to pre nich veľkolepá marketingová príležitosť. Nijako preto nenamietal, keď sa v New Yorku v hoteli Astoria ukázali v ten deň aj ľudia od novín a fotografi s bleskami.
Perfektne upravený a v elegantnom obleku bol na mieste včas. Ročná zmluva na dvanásť krátkych filmov za 670-tisíc dolárov nemala obdoby a spoločnosť ňou preplatila iné ponuky. O Chaplina bola už v tom čase bitka. Oproti platu tisícdvestopäťdesiat dolárov za týždeň si fenomenálny komik poriadne prilepšil. Závratná suma pozostávala z týždenného platu desaťtisíc dolárov a stopäťdesiattisícového preddavku.
“Život je tragédia, ak sa naň pozeráme v detaile, no komédia, ak ho sledujeme vcelku.
„
„Je to šialené, tvrdili nám všetci,“ spomínal neskôr prezident Mutual John R. Fleuler. „Ale potom, čo nám Chaplinove filmy vyniesli 3,3 milióna dolárov na tržbách, v čistom sme zarobili sedemstotisíc dolárov,“ vyratúval konečný zisk producent, pôvodne realitný bankár. Okrem vysokého zárobku mala pre Chaplina zmluva, dlhá viac ako dvadsaťtisíc slov, oveľa väčší význam. „Znamená to, že môžem byť slobodne zábavný, ako si len trúfam,“ vtipkoval pri podpise. Mutual Film si Chaplina zaviazal na dvanásť filmov, no ponechal mu to najcennejšie. Nezávislosť a absolútnu tvorivú slobodu.
Dvanásť dvojaktoviek sa mu síce podarilo dokončiť až v priebehu roka a pol, no ako komik povedal: „Naplniť zmluvu s Mutual bolo najšťastnejším obdobím môjho života.“
