Odvtedy, čo som sem v septembri 2002 prišiel, sa ma zo slovenských médií mnohokrát pýtali, ako sa cítim v tejto krajine a ako sa mi tu žije.
Pred štrnástimi rokmi tu však neboli podujatia, na ktorých by mali zamestnanci firiem možnosť počuť priamo od imigrantov ich osobný názor. Je to známka toho, že s členstvom v Európskej únii sa počet rezidentov z cudziny z roka na rok zvyšuje a otázka, ako sa im žije vo vašej krajine, už nie je zanedbateľná.
Prisťahovalectvo nie je ľahká téma, ale my sme sa v nej vďaka Eninmu nadhľadu cítili pohodlne. Vyslovil som názor, že na Slovensku žijú rozličné skupiny imigrantov a rezidentov z cudziny. A každý z nich vidí krajinu inak. Napríklad taký biely podnikateľ z Francúzska, ten môže mať pomerne odlišné skúsenosti s tunajšími ľuďmi, než má ázijský muž.
Myslel som si, že všetky ženy so mnou flirtujú. Ako vidia cudzinci Slovensko? Čítajte Prečo mi tykáte?
Takže s čím sa stretávam: ľudia, zvlášť muži, mi automaticky tykajú. Deje sa to aj v situáciách, keď som v obchode v pozícii ich zákazníka. Nestáva sa to, keď mám po boku svoju manželku alebo keď hovorím po anglicky. Ale vždy, keď som sám a so svojím ázijským vzhľadom rozprávam po slovensky, tykajú mi.
Po skončení podujatia sme sa stretli na malom pohostení. Jeden z účastníkov semináru sa mi prihovoril: „Viete, prečo Ázijčanom tykáme? Pretože mnohí z nich tykajú nám.“ Prekvapilo ma to, pretože v Japonsku je vykanie základným pravidlom konverzácie. Tykajú si výlučne blízki priatelia v rovnakom veku a členovia rodiny. Pokiaľ viem, v Južnej Kórei platia podobné pravidlá.
