Text: Tomáš Prokopčák
Ilustrácie: Miroslav Mezei
Editor: Ondrej Podstupka
D enne sa ich objavilo takmer 40-tisíc. Správ na sociálnej sieti twitter hovoriacich o mase brutálnych, neľútostných islamských teroristov, ktorí roztrhajú iracký Mosul na kúsky.
Rozprávali, ako na takmer dvojmiliónové mesto postupuje krvilačná armáda fanatikov, čo povraždí každého, kto sa pokús postaviť na odpor. Opisovala nezlomných bojovníkov, ktorí vo svojej svätej vojne nemôžu prehrať, pretože Boh, ten Boh, ktorý túži po krvi pochybujúcich a neveriacich, stojí na ich strane. Hovorila príbeh, ktorému sa nedalo vzdorovať.
Demoralizovaní a vystrašení štátni vojaci sa vlastne ani nepokúsili postaviť na odpor – napriek dvadsaťpäťtisíc vycvičeným ľuďom a americkým tankom, obrneným vozidlám či helikoptéram zapĺňajúcim miestne základne.
Islamský štát získal Mosul prakticky bez boja. Žiadna ohromná armáda islamistov pritom nikdy nejestvovala: stačilo len zhruba 1500 jeho bojovníkov a rozsiahla záplava falošných správ na sociálnych sieťach.
Pred tromi rokmi nepravdivé informácie šírené internetom dokázali viac ako zbrane a armády. Dokázali zmiasť ľudí, zmeniť ich správanie, rozvrátili ich sebavedomie aj fungovanie a zničili svet, v ktorom predtým žili.
Nezažili sme to ani náhodou prvý raz. Záplava falošných správ, protichodných informácií a následný rozvrat viery v obyčajné fakty sú staré azda ako dejiny ľudských vojen.
Volávali sme to propaganda.
Vízia zlyhala
K internetu má dnes prístup takmer tri a pol miliardy ľudí. Keď pred štvrťstoročím táto celosvetová pavučina vznikala, mala slúžiť jasnému dobru: šíriť poznatky a vzdelanie, najskôr medzi akademikmi a neskôr medzi kýmkoľvek. Mala sa stať nástrojom demokracie, rozvoja občianskej spoločnosti a slobody.
„Internet nám podáva cenzúru ako škodu,“ napísal v roku 1993 počítačový aktivista a programátor John Gilmore. „A preto prináša spôsoby ako ju obísť.“
Keď sa o približne desať rokov neskôr začali objavovať sociálne siete, chceli byť čímsi podobným. Prostriedkom, ako sa lepšie stýkať, ako sa rozprávať, ako diskutovať. Chceli sa stať naším zrkadlom. A oni sa, bohužiaľ, našim zrkadlom stali - pokriveným zrkadlom.
“Internet nám podáva cenzúru ako škodu. A preto prináša spôsoby ako ju obísť.
„
Čo vyzeralo ako demokratizácia toku informácií, nakoniec skončilo ako demokratizácia čohokoľvek – informačného šumu, skutočných správ premiešaných s falošnými; klebiet, dohadov, nezmyslov premixovaných so štipkou faktov. Priestor, kde sa rozdielom medzi pravdou a klamstvom stal len počet „páčikov“ a zdieľaní na sociálnej sieti. Realitou, v ktorej sa falošné správy šíria ešte rýchlejšie, ako tie skutočné.
Chybou nie je existencia sociálnych sietí či internetu vo všeobecnosti. Zuckerbergove algoritmy uzatvárajúce nás do sociálnych bublín robia len to, čo mali robiť vždy – čo bolo ich cieľom a prečo naozaj vznikli. Majú generovať firmám ako facebook zisk.
V skutočnosti slúžia len ako akýsi megafón.
Čosi, čo urýchľuje a zosilňuje niečo dávno vkódované v nás. Niečo, čo sa nám hodilo, keď nás obklopoval nebezpečný svet predátorov, konkurenčných tlúp a smrti na každom pravekom kroku.
Chyba evolúcie
Evolúcia vytvorila naše mysle ako nástroj, ktorý uľahčuje prežívať vo vysokonebezpečnom prostredí.
Hrozbou bolo všetko mimo našej malej, často rodinnej skupiny. Ak to zjednodušíme: hrozbou bolo takmer všetko iné a neznáme. Čudné rastliny, čudné zvieratá a čudní, divní ľudia so svojimi neprirodzenými nápadmi.
„Zameriavanie sa na mimoskupinové hrozby bolo jednoducho starým trikom,“ vysvetľuje pre The Conversation sociálny neurovedec Pascal Molenberhs z austrálskej Monashskej univerzity. „Pretože naše mozgy sú senzitívne na mimoskupinové útoky na členov našej skupiny. Z evolučnej perspektívy totiž často predstavovali existenčnú hrozbu.“
Toto vedeli politici všetkých čias. No problémom sa to stáva, keď pridáte schopnosť ľahko a rýchlo šíriť akékoľvek posolstvo. A pridáte ešte inú tendenciu ľudského mozgu: radosť z potvrdzovania vlastných, už vopred ukotvených názorov i nešťastie, keď ich treba meniť.
Ak totiž chceme hovoriť o cunami falošných správ, ktoré môžu dominovať (už nielen) virtuálnemu svetu okolo nás, začať musíme práve tromi podmienkami, vďaka ktorým sa môžu stať prekážkou pre mierumilované spolunažívanie.
Tromi podmienkami, ktorých výsledkom sú brexit, Trump, ruská hybridná vojna či rozvrat základov západnej demokracie.
