Preživší holokaust: Žili sme v jame ako potkany

Slovenský Žid Herman Schlosser ušiel pred nenávisťou do Švédska. Keď sa po revolúcii prišiel pozrieť späť, stretol sa s pochodujúcou Hlinkovou gardou.

Herman Schlosser (Zdroj: Jozef Jakubčo)

Dôchodca Herman Schlosser je občas bezdôvodne hysterický, nervózny a v noci sa celý spotený budí na nočné mory. Dodnes na svojej tvári cíti, ako ho dusia ruky vlastných rodičov, ktorí sa snažia utíšiť jeho plač.

Zimu v rokoch 1944 - 1945 totiž ako trojročný židovský chlapec prežil pod stohom slamy, skrývajúc sa pred nacistami.

Ako si spomínate na začiatky deportácií?

„Pochádzam z obce na východnom Slovensku, kde bola silne zastúpená židovská obec. Z 93 rodín asi 32 bolo židovských. Mali sme vlastného rabína, kóšer mäsiara aj školu. Chodili do nej aj kresťanské deti, pretože bola oveľa kvalitnejšia a bývala v nej lepšia disciplína. Bol som trojročný chlapec, keď nás medzi poslednými v roku 1944 zobrali nacisti.“

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Fašizmus dýcha na naše zátylky aj dnes

Deportácie sa začali v marci 1942. Prečo sa vám vyhýbali?

„Nedeportovali nás hneď, pretože otec vedel pracovať s dreveným uhlím. V tom čase ho bol nedostatok a otcove zručnosti boli žiadané. Štátna správa ho teda chránila, kým sa dalo.“

Ako prebiehali deportácie?

„Vozili nás cez niekoľko miest, až sme sa dostali do tábora v Seredi. Bolo tam veľmi mnoho Židov, hotový babylon. Tam sme sa tiež vyhýbali konečnému odsunu do Osvienčimu, pretože môj strýko sa prihlásil, keď hľadali niekoho zručného do kuchyne. Neskôr mňa, strýka aj oboch rodičov presunuli do pracovného tábora v Zemianskych Sadoch.

V obci bol veľkostatkár, ktorý mal kukuričné a tabakové pole, na ktorých pracovali Židia. Strýko, mama a ja sme robili v kuchyni a otec pracoval na poli. Boli sme tam až do jesene. Vtedy prišla správa, že Nemci plánujú ľudí z tábora zobrať preč. Tí, ktorí mohli, utiekli do poľa, aby sa zachránili. Na druhý deň Nemci naozaj prišli.“

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Ďalších deväť Slovákov sa pridalo k spravodlivým medzi národmi

Ako ste sa stretli so svojím záchrancom Františkom Svrbickým?

„Bola to čistá náhoda. Skrývali sme sa na cintoríne, na ktorý on prišiel a zľutoval sa nad nami. Boli sme úplne vyčerpaní a skrehnutí, keďže cez deň pršalo a v noci mrzlo. Vrátil sa domov a v noci nám priniesol deku a teplé jedlo. Takto k nám chodil niekoľko dní a nevedel, čo má robiť. Napokon povedal, že nás neopustí a pokúsi sa nás zachrániť.“

Bežne ma pri futbale neoslovili menom, ale povedali: Hej, ty Žid, a nechýbala ani nejaká nadávka.

Herman Schlosser

Kde vás ukryl?

„Prišli sme do jeho príbytku v obci Rišňovce, kde sme sa niekoľko dní zotavovali. Ako človek, ktorý ukrýval štyroch Židov, riskoval svoj život.

Neskôr po vojne sme sa dozvedeli, že takto pomáhal viacerým. Keďže sa arizoval židovský majetok, náš záchranca dostal niekoľko budov. V nich ukrýval asi tri-štyri rodiny, podobne ako aj nás. Samozrejme, vtedy sme o sebe navzájom nevedeli.“

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Držiteľka štátneho vyznamenania Eva Mosnáková: Esesák na nás poľoval ako na líšku

Kde ste sa u neho schovávali?

„Mal komoru na zemiaky a pod nimi s otcom vyhĺbil dieru, kde sme sa ukryli. Keďže tam bola zima, vyhĺbili neskôr dieru pod pultom jeho obchodu. Vždy pracovali v noci, aby sa neprezradili. Na chvíle skrývania sa v dome mám aj veselé spomienky. Svrbickí mali jedného chlapca, s ktorým som sa kamarátil.

Vymysleli si, že pani Svrbická má v Bratislave sestru a ja som od nej prišiel na návštevu, takže občas som mohol aj vyjsť von. Aj z tejto skrýše sme však museli odísť [v dedine sa začali šíriť podozrenia, pozn. red.].“

Ako vyzerala vaša ďalšia skrýša?

„Znovu nám spolu s otcom vyhĺbil jamu, ale tentoraz na poli pod stohom slamy. V stohu kosákom vytvorili dutinu, pričom nechali stenu dostatočne hrubú na to, aby nás Nemci nemohli zraniť bodákmi.“

Aké ste tam mali podmienky?

„Bola tam strašná zima. Vtedy boli iné zimy ako v súčasnosti. Vonku neboli mínus štyri stupne ako dnes, ale mínu dvadsať. Nenapadali dva centimetre snehu, ale jeden meter. Pod tým stohom slamy sme trpeli najviac a nemohli sme vyjsť von. Raz do týždňa sme dostali teplú polievku, ktorú sme si potom ešte prihrievali sviečkou.

Žili sme v tej diere skrytí ako potkany. Nemohli sme ísť ani na záchod, všetky potreby sme vykonávali na tom mieste a ono to hneď zamrzlo. Keď nám priniesli jedlo, tak sme si aj vyčistili jamu.“

Čo znamenali takéto podmienky pre trojročného chlapca?

„Musel som byť celý čas s rodičmi. Ako malé dieťa som sa prirodzene chcel pohybovať, rozprávať, smiať sa a nič z toho som nemohol robiť. Vždy, keď som chcel plakať, držali mi na ústach ruku, akoby ma chceli zadusiť.

Dodnes tú ruku na sebe cítim. Takto to trvalo niekoľko mesiacov až do oslobodenia v apríli 1945. Ku koncu nás pán Svrbický zobral k sebe na povalu, pretože sa bál, že nám ustupujúci Nemci podpália slamu. Skrývali sme sa tam asi mesiac, pretože pán Svrbický mal stále strach, že nás niekto udá, hoci vojna sa už končila. Aspoň sme sa mohli trochu zotaviť po psychickej aj fyzickej stránke.“

Niekoľko mesiacov ste nehybne sedeli v tmavej jame, prejavilo sa to aj na zdraví?

„Ja osobne som mal psychické problémy a občas som mával horúčky. Jednu za druhou som pretrpel všetky typické detské choroby. Tie spomienky ma dodnes trápia, mávam napríklad návaly strachu. Ostatní mali problémy s nohami, pretože v tej zime a sediac v jame im nemohla cirkulovať krv.

Mame sa vykĺbil bedrový kĺb, čo bolo vtedy problematické operovať. Neskôr jej museli amputovať nohu pod kolenom. Strýkovi sa, nevieme prečo, skrátila jedna noha a mal s ňou do konca života problémy. Najlepšie to znášal otec, ktorý mal ako robotník dobrú kondíciu.“

Trvalo dlho, kým ste sa vy z toho dostali?

„Asi pol roka. Vtedy neboli lieky, ktoré som potreboval, takže si pamätám, ako mi znižovali teplotu len studenými uterákmi.“

Dokázali ste po tom všetkom začať normálny život?

„Keď sme sa vrátili do rodnej dediny, zistili sme, že celú dedinu aj náš dom vypálili nacisti ako pomstu za pomoc partizánskej skupine kapitána Nálepku. Náš majetok bol rozkradnutý.

Prišli sme za rodinou do Michaloviec, kde v dome mojej mamy býval arizátor, ktorý si myslel, že sa tam už nikto nevráti. Žil tam rok a nebol nadšený, že musel odísť. Židia boli pre ľudí stále nuly. Nakoniec sme sa tam nasťahovali. Potom som v Košiciach študoval zubnú techniku. Našiel som si prácu aj manželku.“

Prečo ste sa rozhodli zo Slovenska odísť?

„Som Slovák, narodil som sa na Slovenku, ale vo vlastnej zemi som nebol vítaný. Antisemitizmus po vojne len tak nezmizol. Pokračovalo to aj v škole. Hoci som mal s ľuďmi dobré vzťahy, stále som bol pre nich v prvom rade Žid. Bežne ma pri futbale neoslovili menom, ale povedali: Hej, ty Žid, a nechýbala ani nejaká nadávka. Neustále som počúval, že som bohatý, mám dobré jedlo a pekné šaty len pre svoj pôvod. To isté zažívali moji židovskí kamaráti.“

Kedy ste nakoniec odišli do Švédska?

„V práci som mal dobré odporúčania, takže sa mi podarilo dostať sa do Ameriky. Tam som spoznal, aké je to nežiť v diktatúre a túžil som tam zostať. Rodičia mi však písali, že majú kvôli tomu problémy, a tak som sa vrátil naspäť.

Opäť som cítil, ako ma na každom kroku prenasledujú. Ako malý chlapec som nebol dobrý pre nacistov, teraz som zase ako 24-ročný nebol dobrý pre komunistov. V roku 1968 sa uvoľnili pomery a mal som s manželkou možnosť odísť, tak sme to využili.“

Nikdy ste sa nechceli vrátiť ani po páde socializmu?

Bol som tu pred piatimi rokmi, ale neťahá ma to naspäť. Spomienky sú príliš ťažké. Švédsko je k ľuďom oveľa priateľskejšia krajina.“

Ako sa vám počúvajú reči o tom, že holokaust je nafúknutý a v koncentračných táboroch boli väčšinou len zločinci?

„Vezmite ich autobusom do Osvienčimu, alebo nech hovoria s priamymi svedkami. História sa nedá zmazať. Pred piatimi rokmi som bol v Múzeu holokaustu v Seredi, keď ho ešte len stavali. Povedal som, že sa tam už nikdy nevrátim. V tých barakoch som býval ako nevinné malé dieťa.“

Sledujete posilňovanie fašizmu a neonacizmu na Slovensku?

„Celá Európa je zase tam, kde sme boli pred 73 rokmi. Nedeje sa to len na Slovensku. Vo Švédsku síce proti tomu ľudia bojujú, ale nová generácia si už nepamätá hrôzy vojny. Keď som asi pred pätnástimi rokmi prišiel na Slovensko, uvidel som Hlinkovu gardu v čiernych uniformách opäť nastúpenú v uliciach.

Hrozne som sa bál a chcel som zo Slovenska hneď odísť. Nerozumiem, prečo je to dovolené, keď z histórie vieme, ako sa Hlinkova garda správala. Na druhej strane, politici urobia málo, keď je nenávisť v ľuďoch samotných a sused je proti susedovi.“

Vedeli ste, že pred niekoľkými dňami poslanec parlamentu skritizoval prezidenta Andreja Kisku za to, že vyznamenal ľudí so židovským pôvodom?

„Som prekvapený, že mi niečo také hovoríte. Veď som taký istý človek, ako ostatní. Nerozumiem tomu.“

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Na ministerstve prežil Mečiara, Dzurindu aj Fica. Prečo by mal Plavčan odstúpiť

Aj keď ďalšie kauzy pribúdajú, odstúpiť zatiaľ neplánuje.

KOMENTÁRE

Keď už je trápne posmievať sa ministrovi školstva

Dôležité je ukázať, kto to celé vymyslel. A či to je riadená schéma.

EKONOMIKA

Flash končí, Tatra banka zmení internet banking

Flashové internetové bankovníctvo je bezpečné, uisťuje Tatra banka.