BRATISLAVA (PRE SME - PAVEL MALOVIČ) - Po roku 1989 nezadržateľne vstúpili do života našej normálnej populácie ľudia zdravotne postihnutí, predtým často "odkladaní" z očí verejnosti pre "nepríjemný dojem". A keďže šport a telesná výchova majú zásadný a východiskový význam v prakticky celoživotnej rehabilitácii a udržiavaní fyzickej a psychickej kondície zdravotne postihnutého, bolo len otázkou času, kedy sa všetky kategórie týchto handicapovaných, ale športujúcich, premietnu na stránky masmédií. Predtým rozšírený (dodnes miestami pretrvávajúci) názor, že šport je pre handicapovaných čímsi neprirodzeným, čím prekonávajú niečo, čo ani prekonať nemôžu, sa v praxi ukázal ako nezmyselný, Anglický horolezec Bert Croucher ako 54- ročný dokázal, napriek tomu, že pri vlakovom nešťastí prišiel o obe nohy pod kolenom, pokoriť šiestu najvyššiu horu sveta Čcho Oju. Svoj výstup absolvoval telesne postihnutý bez použitia kyslíkového prístroja, pričom musel bivakovať - stráviť noc v nadmorskej výške 6000 metrov. Nový primát v dobýjaní južného pólu zasa zasiahol po Amundsenovi ďalší Nór - Osto Zahl - Pedersen. Vo veku 34 rokov sa stal prvým telesne postihnutým človekom, ktorý dosiahol túto métu. Zahl - Pedersen, viacnásobný olympijský víťaz na olympijských hrách telesne postihnutých, prišiel o obe ruky v detstve, keď sa šplhal na stožiar elektrického vedenia. Cestou na pól ťahal sánky s nákladom 100 kilogramov a v dobrej kondícii, sprevádzaný dvoma priateľmi, počas 54-denného putovania prešiel 1320 kilometrov... Najsledovanejšou športujúcou skupinou telesne postihnutých sú vozičkári, ľudia odkázaní na život v invalidnom vozíku. História ich športovania sa spája predovšetkým s menom lekára Ludwiga Guttmanna, ktorý si založil na sklonku 2. svetovej vojny neďaleko Londýna v Stoke Mandeville rehabilitačné centrum, kde sa liečili najmä ťažko telesne postihnutí vojaci. Vzhľadom na to, že pacientmi boli väčšinou mladí ľudia, "ordinoval" Dr. Guttmann okrem klasických liečebno - rehabilitačných metód a techník v hojnej miere telesnú výchovu a šport. Ten sa ujal obzvlásť medzi vozičkármi. Prekvapujúco hodnotové športové výkony priviedli potom Dr. Guttmanna na myšlienku usporadúvať športové súťaže. Neskôr sa podobne začal šport vozičkárov rozvíjať aj na európskom kontinente a predovšetkým v USA zásluhou rehabilitačných centier pre vojnových veteránov (PVA - Paralyzed Veterans of America). Už v roku 1946 sa objavili prvé pokusy o prispôsobenie množstva športových disciplín pre týchto špecifických športovcov, a tak to ide až do dnešných dní. Po prvých súťažiach, ktoré mali spočiatku výlučne národný charakter, sa v roku 1952 (práve v Stoke Mandeville) uskutočnili prvé medzinárodné športové hry vozičkárov. V roku 1957 stále vzrastajúca obľuba športových aktivít telesne postihnutými viedla Dr. Guttmanna k založeniu medzinárodnej organizácie (ISMGF - International Stoke Mandeville Games Federation) a v roku 1960 - dva mesiace po skončení olympijských hier pre zdravých športovcov v Ríme, sa uskutočnila v tom istom meste historická paralympiáda. Naplnil sa tak sen Dr. Guttmanna, nazývaného aj Coubertinom paralympijského hnutia.
Odvtedy sa počet organizácií, ktoré športové aktivity telesne postihnutých zastrešujú, zvýšil a po roku 1976 sa uskutočňujú aj zimné paralympijské hry. Súčasný kalendár telesne postihnutých športovcov je veľmi bohatý a objavujú sa medzi nimi aj profesionáli (tenis, basketbal). Športovanie telesne postihnutých má kladný vplyv na rozvoj osobností - rozvíjanie individuálnych schopností, získavanie čiastočnej alebo úplnej samostatnosti a sebestačnosti, napĺňanie seberealizačných a ašpiračných tendencií, prípadne zvládanie a odreagovanie nefyziologických a psychických stresov. Telesná výchova a šport majú tak možnosť prispieť k šanci žiť plnohodnotný život vrátane zapojenia sa do rodinného života, práce a prípadných spoločenských funkcií.
Autor: PRE SME - PAVEL MALOVIČ
