Je jedným z hlavných autorov textu, ktorý tvorí základ slovenskej ústavy, bol pravou rukou prezidenta Michala Kováča v právnych otázkach a stál aj pri vzniku československého federálneho ústavného súdu začiatkom deväťdesiatych rokov. Aj keď verejnosti sú známe skôr mená jeho vtedajších kolegov na súde ako Ernest Valko či Peter Kresák, medzi právnikmi dodnes patrí k najväčším kapacitám. Dnes žije skromne v byte v bratislavskej Dúbravke a venuje sa veciam, na ktoré kedysi nemal čas. "Problém je, že všetko teraz robím pomalšie ako kedysi," vraví s pousmiatím IVAN TRIMAJ, ktorý si nedávno prevzal z rúk prezidenta Andreja Kisku štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy.
Vyznamenanie máte vyložené v obývačke na poličke hneď pri dverách. Ste naň hrdý?
"Áno, neskromne som si ho vyložil. Ale je to najmä preto, že všetci, čo prídu, sa naň pýtajú a chcú ho vidieť."
Celý život ste boli skôr v pozadí, najskôr ste radili VPN, potom Michalovi Kováčovi či Ernestovi Valkovi. Nikdy vás to neťahalo viac na oči verejnosti?
"Nie a ani mi to nechýbalo."
Prečo?
"Bol som rád, že som sa mohol zúčastniť, a nie malým podielom, na veciach, ako bola napríklad tvorba ústavy. A vôbec mi neprekáža, že to ľudia nevedia a že si dnes zásluhy za tvorbu ústavy prisvojujú aj ľudia, ktorí k nej dali jednu pripomienku alebo sedeli v komisiách, ktorých výstupy boli takmer nulové."
Aká bola vaša úloha?
"Ako zamestnanec Úradu vlády som sedel v komisii, ktorá mala 30 alebo 40 členov. V takom veľkom tíme sa však nedalo pracovať. Povedal som to aj Vladimírovi Mečiarovi. Akceptoval to a ako predseda vlády vymenoval komisiu, v ktorej boli Ernest Valko, Pavel Holländer, Marian Posluch, Peter Kresák, Jozef Moravčík a ja. Dva alebo tri týždne, vždy s týždennou prestávkou, sme sedeli v Trenčianskych Tepliciach a napísali sme to, čo tvorí základ dnešnej ústavy."
Ivan Trimaj (1934)
Vyštudoval Právnickú fakultu Univerzity Komenského, po ktorej začínal ako advokát. Keďže sa mu však toto povolanie zdalo ako príliš stresujúce, po siedmich rokoch to skúsil na úrade vlády, kde sa dostal k tvorbe legislatívy. Počas Nežnej revolúcie poskytoval právne poradenstvo Verejnosti proti násiliu a neskôr sa stal jedným zo sudcov Ústavného súdu Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky pod vedením Ernesta Valka. Z oboch sa stali blízki priatelia. Po vzniku samostatného štátu bol Trimaj odhodlaný opäť sa vrátiť do advokácie. Skôr než stihol rozbehnúť vlastnú prax ho oslovil prezident Michal Kováč s ponukou, aby šéfoval legislatívnemu odboru v jeho kancelárii. Zostal až do konca funkčného obdobia prvého prezidenta. Po tom, čo úrad dočasne prebral Vladimír Mečiar, bol so všetkými ďalšími zamestnancami prezidentskej kancelárie prepustený. Odišiel preto na dôchodok, hoci aj neskôr ešte spolupracoval s advokátskou kanceláriou Ernesta Valka. Dnes trávi čas najmä sledovaním aktuálneho diania či čítaním literatúry.
A platí dodnes?
"Áno. Čo sme urobili, bolo neskôr dotknuté rôznymi pripomienkami a zmenami, takže to už nie je len to pôvodné. Podstata tam však je a platí nezmenene až doteraz, čo sme neočakávali . Neočakával to nikto. Ústava sa obvykle tvorí niekoľko rokov."
Okrem ústavy ste stáli aj pri tvorbe samotného zákona a pravidiel, podľa ktorých vyznamenáva prezident a podľa ktorého teraz ocenili aj vás. Ako vlastne vznikla hierarchia vyznamenaní?
"Keď som prijal ponuku Michala Kováča, aby som šéfoval legislatíve v jeho kancelárii, Slovensko nemalo nič. Český štát pokračoval a nadviazal nielen vo vyznamenávaní na to, čo zaviedli ešte za T. G. Masaryka. U nás bola iná tradícia, bolo treba niečo iné. Tak vnikol nový zákon. Názvy vymýšľali iní. Keď padlo rozhodnutie pomenovať vyznamenania po historických osobnostiach - jedno po človeku, ktorý sa zaslúžil o vznik štátu, ďalšie za vojenské a obdobné činy a podobne, tak už priradiť k tomu konkrétne mená nebolo ťažké. Tento zákon bol v roku 2008 nahradený novým, ale na pôvodných princípoch."
K tvorbe zákonov ste sa dostali po pomerne krátkej advokátskej kariére. Prečo ste vymenili vlastnú kariéru za prácu pre štát?
"Advokáta som prestal robiť najmä zo zdravotných dôvodov. Bolo to stresové povolanie, znášal som to ťažko. Išiel som do takej roboty, o ktorej som si myslel, že bude pokojnejšia."
Bola?
"Svojím spôsobom áno. Ale ja som veľa pokoja nemal nikdy, pretože som vždy mal veľa práce. Málokedy som odchádzal z práce, skôr než ma vyhnal hlad a zima, keďže vtedy o štvrtej popoludní vypínali kúrenie. Keď som prišiel domov a nemal som nič pripravené, tak som ešte išiel na večeru, až sa z toho stal zvyk a chodil som sa niekde najesť už cestou z práce. Preto som sa nikdy ani nenaučil variť."
