„Už nemám hánku,“ ukazuje Christian Picciolini svoje päste po otázke na svoju násilnícku minulosť. Na pravej ruke mu jeden kĺb chýba.
K americkým skinheads sa pridal, keď mal len trinásť rokov. V tom čase pripomínali skôr gang bitkárov než dobre organizované nacistické hnutie. Pomáhal ho formovať a vtĺkal ostatným do hlavy myšlienky o rasizme a nenávisti. Dnes chodí po svete a hovorí ľuďom, že sa mýlil.
K skinhedom ste sa pridali, keď vás ako trinásťročného oslovil holohlavý muž a povedal vám, aby ste nefajčili marihuanu. Prečo to na vás tak zapôsobilo?
„Za celý môj život to bol prvý dospelý človek, ktorý mi povedal, že ak s tým neprestanem, poškodí mi to. Moji rodiča by mi to len zakázali a obávali by sa, čo povedia susedia. To ma však vôbec nezaujímalo. Keď mi tento chlap povedal, že marihuana ma urobí ľahšie manipulovateľným, vedel som, že to nechcem.“
Imponovali vám krátke vlasy a naleštené kanady?
„Chcel som byť ako on. Bol mocný a múdry, kým ja som sa cítil veľmi slabý. Mal na mňa veľký vplyv.“
Takže nacizmus a nenávisť k iným rasám s tým nemala nič spoločné?
„Väčšinou pri regrutovaní používajú jemnejší jazyk. Prirovnal by som to k drogám. Keď ľudia začínajú s drogami, dajú si len trochu ľahšej drogy a časom skúšajú čoraz tvrdšie a tvrdšie. Oni vedia, že ak budú odovzdávať jemnejšie odkazy, prilákajú viac ľudí.
Až potom, keď sa ľudia dostanú medzi nich, jazyk sa zmení na čisto nenávistný. My sme nováčikom nehovorili o židovských médiách, ale o liberálnych médiách. Nehovorili sme, že máme problém s Mexičanmi, ale s migráciou.“
Spoveď skinheada: Kopali sme ho do rebier. Do chrbta. Do hlavy Čítajte Od začiatku ste vnímali, že ste bystrejší ako väčšina ľudí vo vašej skupine. Ako by ste ich opísali?
„Je tam veľa múdrych ľudí. Bez ohľadu na to však všetci riešia svoju identitu, kam patria a čo je zmyslom ich života. Ja som sa napríklad pri šírení nacizmu cítil veľmi vznešene. Ľudia, ktorí k nim prichádzajú, sú takisto veľmi nahnevaní.
Lídri to vedia šikovne využiť a túto nenávisť nasmerovať na špecifickú skupinu: Viem, že si naštvaný, nemáš prácu, nemáš vzdelanie a všetko je to ich chyba. Vždy ide o to zvaliť vinu na niekoho iného, namiesto toho, aby človek pracoval sám na sebe.“
Nie sú extrémisti len hlúpa časť spoločnosti, s ktorou sa podľa niektorých nedá nič urobiť?
„Nie sú hlúpi. Určite sa tam nájdu ľudia s nízkym vzdelaním, ale na druhej strane vidieť, ako sa inteligentnejší z nich dostávajú do parlamentu. Pri extrémizme oveľa viac ako intelekt hrá rolu túžba po moci a strach, že človek o túto moc príde. Títo ľudia potom manipulujú ostatnými, aby si moc udržali.“
Bývalý skinhead Christian Picciolini. (zdroj: Gabriel Kuchta )V časti spoločnosti panuje názor, že s neonacistami sa nestretáva, pretože v deväťdesiatych rokoch pravidelne napádali ľudí na uliciach. Vy naopak hovoríte o vzájomnom spoznávaní sa. Prečo by mali slušní ľudia chodiť s extrémistami na pivo?
„Pretože vás títo ľudia môžu zbiť na ulici znovu. Ak nezačneme týchto ľudí oslovovať, problém bude len narastať.
K mojej práci pristupujem ako k liečeniu choroby. Ak je niekto chorý na rasizmus, tak sa snažím do jeho života vstúpiť a dať si s ním to pivo. Ale takisto viem, že vonku je množstvo ľudí, ktorí ešte len môžu ochorieť. A preto sa im snažím dať liek ešte predtým, než ich choroba napadne.“
“Vždy je to o zvaľovaní viny na niekoho iného
„
Máme sedieť s niekým agresívnym pri jednom stole?
„Ak si dáte pivo s neonacistom, pravdepodobne zistíte, že máte veľa vecí spoločných. Nemyslím ideologicky, ale na bežnej ľudskej úrovni.
Ak sa s niekým stotožníte v obyčajných ľudských záležitostiach, je jednoduchšie porozumieť aj ostatným veciam. Možno potom takýto človek pochopí, prečo sú jeho názory nesprávne.“
Platí to aj o pozývaní do diskusií? V knihe opisujete, ako si moderátorka Oprah Winfrey do svojej šou pozvala skinhedov a skončilo sa to tým, že ju prirovnávali k opici.
„Nemyslím si, že je dobrý nápad takýmto ľuďom poskytovať verejný priestor. Ani keď sa dostanú do parlamentu. Robí ich to legitímnymi a normálnymi. Oprah vtedy ešte len začínala a myslím si, že chcela upútať pozornosť. Dnes by to už neurobila.
Zaujímavé je, že o dvadsať rokov ich mala vo svojej šou znovu a oni sa jej tam ospravedlňovali. Verím v slobodu slova, ale neverím v to, že si títo ľudia zaslúžia mediálny priestor, aby šírili svoje myšlienky.“
Veľa ste sa venovali extrémistickej hudbe. Bola to najefektívnejšia metóda, ako lákať nováčikov?
„Kedysi to býval najefektívnejší nástroj, ale už to nie je také silné ako v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch. Teraz je najsilnejšou zbraňou internet. Je oveľa lacnejší, má väčší zásah a stačí tam len nechať informáciu, ktorú si ľudia sami nájdu.“
Christian Picciolini s nacistickými skinhedmi. (zdroj: ARCHÍV CHRISTIANA PICCiOLINIHO)V poslednom období sa však extrémisti u nás čoraz viac snažia pretlačiť do bežných klubov. Ako by spoločnosť mala zareagovať?
„Ak je to legálne, tak z tohto pohľadu sa asi veľa robiť nedá. Napriek tomu, ak ľudia vidia, že sa niečo takéto deje, mali by o tom hovoriť.
Nemali by sa skrývať alebo naopak byť k týmto ľuďom násilní, pretože extrémizmus bude len rásť. Musíme sa naučiť ľudí vzdelávať a vysvetľovať im, prečo sa na takéto akcie nechodí. Stačí aj normálna konverzácia, nech vidia, že aj my sme normálni ľudia a nemajú sa čoho báť.“
Extrémisti však tvrdia, že nešíria nenávisť, ide o normálny koncert, kde sa spieva o pravde.
„Ja týmto koncertom neverím, pretože je to čistá propaganda. Šikovne formulujú svoje myšlienky tak, aby to bolo legálne.“
S neonacizmom ste skončili, pretože ste si našli manželku, mali s ňou dieťa a vaše priority sa zmenili. Je dospelosť dôvodom aj pre ostatných odídencov?
„Dôvodov je veľa. Niektorí sa začali stretávať s ľuďmi z menšín a zistili, že ich už viac nedokážu nenávidieť. Niektorí si postupne uvedomili, že táto ideológia nie je pravdivá a iní zas už nevládali v sebe živiť nenávisť.“
Aké ťažké je opustiť takúto skupinu?
„Pre mňa to bolo veľmi ťažké, aj keď som už neveril ich ideológii. Odchodom som stratil aj svoju identitu, kamarátov a všetko, čo som považoval za dôležité. Začať niekde, kde som skončil ako štrnásťročný, nie je jednoduché. Na rovnakom princípe fungujú sekty.“
Preto ste rozbehli program na pomoc ľuďom, ktorí chcú opustiť takéto hnutia?
„Áno a máme veľmi dobré skúsenosti. Len prvý rok nás kontaktovalo asi 50 ľudí, s ktorými môžeme pracovať.“
Nemajú aktívni skinhedi pocit, že ste ich zradili?
„Áno, píšu mi každý deň, ale skúšam s nimi hovoriť. Jedného som stretol aj v pizzérii tu v Bratislave. Skúsim mu doniesť svoju knihu.“
Vy ste túžili po zbraniach. Mali by sme sa na Slovensku báť ľudí, ktorí v lesoch nacvičujú streľbu a kladenie mín?
„Je rozdiel medzi nacionalizmom a patriotizmom. Patriotizmus je lojalita ku krajine a akceptovanie všetkých ľudí v krajine, ku ktorej som lojálny. Nacionalizmus je izolovanie krajiny od ostatných. Nepoznám ľudí, o ktorých hovoríte, ani ich hodnoty. Ale ak sa chcú izolovať od zvyšku Európy, nie je to dobré.“
Čo hovoríte ako bývalý skinhed na vzostup extrémizmu v západnom svete?
„Desí ma to, lebo to prezentuje všetko, proti čomu som. Američania menia svoje hodnoty, náš vzťah k demokracii a inakosti. To nie je Amerika, ktorú milujem. V Európe je to tiež strašidelné, pretože sa tu opakuje história. Krajná pravica sa dostáva do parlamentov a chce vytlačiť všetkých, ktorí podľa nej nepatria do krajiny.“
Niektorí si vzostup extrémizmu vysvetľujú ako vzburu prehliadaného bieleho muža. Čo si o tom myslíte?
„Je to strach zo straty moci. Kedysi mal biely muž všetku moc. Keď niekto ohrozuje túto štruktúru, tak sa vystraší a má pocit, že všetci naňho zabudli. Bieli muži pritom stále kontrolujú celý svet. Je čas, aby ľudia pochopili, že ženy sú rovnocenné, že menšiny by mali mať rovnaké príležitosti a malé množstvo ľudí nemôže kontrolovať život väčšiny.“
Romantické násilie
Slovenský preklad knihy Romantické násilie od Christiana Piccioliniho vychádza 7. februára 2017. Bude možné si ho kúpiť len spolu s denníkom SME na stánkoch a predajných miestach za cenu 1 euro.
Beata
Balogová
