Chutí mu pivo a bravčový rezeň s majonézovým šalátom a keby nebol tým, kým je, jedol a pil by len to. Ibaže Ľubomír Závada nie je úplne obyčajný človek. Kedy bude obedovať, čo bude na tanieri, kam pôjde na výlet, s kým pôjde na výlet, kedy si dá pivo, koľko si ich dá, aj čo bude robiť večer – na to všetko má systém.
Takmer všetko určuje hracia kocka, časopis a kniha.
Nevie si predstaviť, že by sa rozhodoval sám, zdá sa mu to neslobodné. Slobodný sa cíti práve vtedy, keď nie je od rozhodovania závislý a prenechá to na svoj systém, prípadne na niekoho iného.
Podáva 27 rokov rovnaké čísla
Je trinásty august 2016 a Ľubomír sedí pri počítači. Má rozpísaný e-mail pre kamarátov.
„Milí chlapci, 1. októbra začínam agroturistický výlet do dedinky Polerieka, ktorá má šesť obyvateľov, nie je tam krčma, obchod, ba ani autobus tam nechodí, a teda sa spojila s dedinkou Abrámová. Asi bude nutné ísť autom, keďže do Polerieky sa inak nedá dostať. Výlet sa koná pri minimálnom počte troch osôb. Hláste sa, nech sa pohneme ďalej. Teším sa na vás!“
“Začalo to, keď mal štyri roky. V kalendári si pozrel, aké je meno. Vypočítal si, koľko má písmen a určil, koľko typov umývania zubov existuje. Každému priradil počet pohybov. Zakaždým to trvalo iný čas. Len on vedel, aký.
„
O výlete rozhodla výhra v lote. Podáva ho už 27 rokov. Vždy tie isté čísla, vždy dva stĺpce, vždy 3,20 eura týždenne.
Loto je dôležité pre náhodu v celom systéme. Keby neexistovalo, robil by stále to isté, v tých istých časoch a v tých istých dňoch. Vďaka lotu však robí niektoré veci len vtedy, keď niečo uhádne. Odvíja sa od toho aj jeho vzhľad.
Systém je postavený na kombinácii, ktorú tvoria kniha Stratený robot, časopis .týždeň a hracia kocka, tá nahradila ruletu, ktorá sa točila niekde na začiatku tohto príbehu.
Dnes má Ľubo 43 rokov a pri sebe papierik s denným harmonogramom. Nosí ho so sebou vždy.
Keď v lote padnú tri čísla, ráta sa aj dodatkové, počíta podľa štvorkovej sústavy dňa. Jednotka na kocke nehovorí nič, ak je dvojka, ide sa dať ostrihať, pri trojke sa holí nahladko a v prípade štvorky robí oboje. V opačnom prípade vlasy nechá rásť a trikrát do mesiaca si zastrihne bradu na tri milimetre.
Loto rozhoduje aj o tom, že si kúpi šnupací a žuvací tabak, niečo z nákupného zoznamu vecí, ktorý si pravidelne aktualizuje, alebo žrebuje výlet.
Papier s denným programom
"Víkend zastihol chlapcov na Dubníku. Chodievali tam každý rok, niekedy na víkend, niekedy na celý týždeň. Priehrada, v ktorej sa vždy kúpalo množstvo ľudí, bola za plážou lemovaná lesom a malými, útulnými krčmičkami, z ktorých každá mala svoje neodolateľné čaro. Kúsok ďalej bol na lúke kemp, kde sa dalo stanovať a nad ním, na kopci, chatky.
Chlapci si zaplatili chatku. Bola vybavená veľmi skromne – boli tam len dve poschodové postele a umývadlo, z ktorého však netiekla voda. Elektrina však išla, tak ju využívali na nabíjanie mobilov.
Vždy sa na Dubník tešili pod predstavou romantického dobrodružstva spojeného so súložou na čistinke vo svetle mesačného splnu. Väčšinou však kvôli pitiu nedošlo až tak ďaleko.
Bolo sobotné ráno, ráno po večernom divom fláme na chate U Miloša, ktorá bola v lese nad Dubníkom."
Tak sa začína 17. kapitola knihy Nech nežerem. Vyšla v roku 2000 a napísal ju Ľubomír Závada. Nie je vymyslená. Je o ňom, o živote dvadsiatnika, večeroch v bývalom divadle Stoka a výletoch na Dubník, kam chodí s kamarátmi už viac ako dvadsať rokov. Kedysi to boli náročné večery, dnes skôr oddych.
Výlety trvajú dodnes. Robí si ich sám, s kamarátmi alebo s manželkou. Jednotka, dvojka, trojka. Záleží na tom, čo padne na kocke. Tá za neho rozhoduje aj o tom, čo si oblečie, kedy si dá kávu, ktorými dverami vojde do električky a o množstve ďalších vecí.
Pomáha mu ľahšie žiť, no jej dominancia sa takmer nedá odhaliť. Ľubo sa správa, akoby za ním žiadna hra nebola.
