Ľudovít Štúr vo svojej požiadavke, aby buditelia národa nevstupovali do zväzku manželského, pretože rodinné povinnosti ich budú vyrušovať v službe národu, našiel jedného oddaného stúpenca: bol ním Samo Bohdan Hroboň.
Dnes ho poznáme ako člena štúrovskej generácie, prekladateľa a jazykovedca, ktorý sa chcel dopátrať skrytej podstaty slov a hlásal nástup christoslavianskej ríše. Ale ešte predtým, ako sa začal izolovať pred svetom, aby mohol písať svoje prorocké básne, našiel mladý študent evanjelického lýcea svoju jedinú veľkú lásku.
Samo Bohdan Hroboň (1820 – 1894) a česká národovkyňa, učiteľka Bohuslava Rajská (vlastným menom Antonie Reissová) sa prvý raz stretli v Bratislave v roku 1841. On mal vtedy 21 rokov, ona 24. Hroboň v Bratislave študoval na lýceu a Rajská tam prišla v skupinke českých vlastencov na návštevu.
Potom sa stretli v roku 1842 v Prahe, kde sa Hroboň zastavil cestou na štúdiá v nemeckom Halle. Bohdan a Bohuslava si začali písať na národné témy, no on pociťoval vo vzťahu k nej viac ako priateľstvo. V tomto období napísal v Halle (cez ktoré preteká rieka Sála) aj báseň Samota, v ktorej sa pýta: „Ona-li mne též miluje?“
Z tichého Sály pobřeží
skalina pne se šedivá,
tam den co den, drahá, po tobě
touží duše má truchlivá.
I když na hory se slunéčko
pableskem prvním usměje,
ptává se moje srdéčko,
kdy mu zasvitne naděje.
I když slunéčko za hory se skrývá,
srdéčko mé se zpytuje:
„Ona-li na mne časem též myslívá,
Ona-li mne též miluje?“ (...)
Zjevil se mi anděl v postavě lidské
V auguste 1843 sa Hroboň zastavil cestou z nemeckých štúdií v Prahe. Býval v dome českého národovca Václava Staňka, ktorý mal za manželku sestru Bohuslavy Rajskej. Tam sa mohli stýkať, no vzhľadom na obmedzené možnosti na súkromný rozhovor Hroboň mohol v Prahe Rajskej iba naznačiť svoje city k nej.
Rajská nestihla jednoznačne reagovať, vysvetľovanie situácie a vôbec ich vzťahu nasledovalo až po Hroboňovom odchode z Prahy, a to v listoch, v ktorých sa napokon utvrdili vo vzájomných citoch lásky. Rajská si vo svojom denníku 23. novembra 1843 napísala:
„List Bohdanův na mne podivně působil – mám věřit, že mne někdo miluje? (...) Zjevil se mi anděl v postavě lidské! Pravil, že mne miluje, nazýval mne svou hvězdou. V onom okamžení zasmálo se na mne štěstí, ponejprv smím doufati v budoucnost. Ponejprv cítím, že jsem milována!“
František Čelakovský a Božena Němcová. Čelakovský bol ufrľaný, samoľúby a neznesiteľný pedant, čo sa Rajskej stalo osudné. (zdroj: Wikimedia)Rada Boženy Němcovej
V lete 1844 sa Hroboň vybral za Rajskou, s ktorou už plánoval spoločnú budúcnosť, do Prahy. Práve v tom čase však slávny český básnik František Čelakovský (1799 – 1852), ktorý nie dávno predtým ovdovel a zostali mu štyri siroty, požiadal Rajskú o ruku.
Rajská sa so svojou situáciou, v ktorej sa nečakane ocitla, zdôverila priateľke, spisovateľke Božene Němcovej (1820 – 1862) a požiadala ju o radu. Němcová jej napísala list, v ktorom uviedla, že ak jej láska k Hroboňovi nie je pravá vášeň, má sa obetovať pre národ, teda rozhodnúť sa pre národného pevca Čelakovského:
„Je-li to opravdivá láska, ta vášeň, pro kterou člověk na vše, co se v cestu klade, zapomene (...) tedy jsou moje slova marná; známť touhu po té vnadné růži, pro kterou rády saháme, ať by i trny její nás píchly.
Ale je-li to láska, kterou chcete pro vlast, pro naši věc obětovat, ctíte-li v něm jen mučedníka slovanského národu, pro nějž tak velkou ztrátu my Vámi zde by jsme utrpěli, ó to, prosím Vás, učiňte, uchylte se k druhé straně, kde více působiti můžete; kde slávu celého českého národu udržíte, otce rodině a rodinu k radosti otce a pro svatou naši věc...
Věřte, Vy nám po boku našeho pěvce, toho skvělého slovanského slunce, nejvíce pomoci můžete...“
Posvätený život
Rajská sa relatívne rýchlo rozhodla pre vydaj za Čelakovského, hoci k jeho osobe neprechovávala citový vzťah - brala to ako „úlohu, ktorú jej dala vlasť“ – a zároveň to oznámila Hroboňovi. Ten jej 24. augusta 1844, ešte počas pobytu v Prahe, poslal list, kde píše, že po jej rozchode s ním, už nemá žiadne túžby, iba „vieru v Tatry“:
„Posestrima! Nezľaknite sa slov Bohdanových. Hovorí k Vám ako čistý priateľ a pobratim, ktorý už nemá žiadnej túžby pre seba samého a žije posvätený život jedinej veľkej viere všesvetovej, ktorá sa opiera na pyramídy večných Tatier. Už vidím jasne, že sny moje sa uskutočnia, a preto im vďačne posväcujem život svoj a v posvätení tom nájdem iste najvyšší mier, najvyššiu lásku a najvyššiu blaženosť. Budem mať ešte zápas ohromný s dušou svojou a so svetom, kým strasiem okovy pozemské – ale Boh mi pomôže!“
Tatranský Izaiáš
Výber z poézie S. B. Hroboňa vyšiel pod názvom Slovospytné snovidmy. (zdroj: bookcovers)Hoci Hroboňove slová znejú hrdo a odhodlane, sklamanie, ktoré zažil, muselo byť obrovské.
Určite aj to prispelo k tomu, že sa už nikdy neoženil a veľkú časť svojho života prežil striedavo na fare u svojho brata v Liptovskej Sielnici a na neďalekom salaši.
Žil pre vlastnú poéziu, pre ktorú sú typické ním vytvorené nové slová a prorocké témy. V jeho pozostalosti sa našli aj „prorocké“ texty, ktoré majú nadpis Hlasy Izaiáša tatranského.
Napísal ich na Liptove v roku 1845. Úryvok: „Vidím zbúrané rodiny slavianske ako vlny rozbúrených oceánov – zem sa trasie po ich hučaní, otvárajú sa hroby národov – Rozstúpili sa mohyly slavianske na východe i na západe, na severe i juhu – rozstupujú sa doliny Tatier, zdvíhajú sa duchovia ich zakliati z driemoty tisícvekej a ako tône bohov sadajú k duchu bratov slavianskych na skaliny Tatier.
Tatry sa vypínajú a hrdo vyzerajú z rozbúrených vĺn oceánov – priletujú na krídlach víchrice duchovia národov a v oblakoch sa spúšťajúc, sadajú v podobe anjelov na Tatier výšiny. (...)“
Sám
Hroboň, hoci žil v izolácii, viedol bohatú korešpondenciu z rôznymi kultúrnymi osobnosťami a písal si denník, ktorý v čase smrti mal 8000 strán. Dôkazom, že v ňom stále tlela túžba po láske, sú aj ľúbostné listy Márii Števlíkovej, ktoré jej písal v roku 1854 a neskôr aj sielnickému sedliackemu dievčaťu menom Zuzka.
Hroboň zomrel opustený vo veku 74 rokov. Bol takmer slepý, písať mohol už len ľavou rukou, takže jeho posledné texty a denníkové záznamy sú nečitateľné.
Smutný osud Rajskej
Smutný osud postihol aj krásnu českú národovkyňu. V roku 1844 sa Bohuslava Rajská (1817 - 1852) vydala za českého národného buditeľa Františka Čelakovského, vtedy 45-ročného vdovca so štyrmi deťmi. Presťahovali sa do Vratislavy, kde Čelakovský prednášal a narodili sa im ďalšie tri deti.
Rajská mohla na svoju prácu učiteľky, písanie a iné záujmy zabudnúť, pretože starostlivosť o rodinu ju oberala o všetok čas. Národný buditeľ bol od nej o osemnásť rokov starší a mal povahu ufrfľaného samoľúbeho neznesiteľného pedanta, trpiaceho rôznymi chorobami a navyše bol bez peňazí.
Rajská bola preňho len slúžkou a vychovávateľkou jeho detí, v manželstve sa trápila a keď jej zomrela najmladšia dcérka, psychicky sa zložila. Ochorela na tuberkulózu a po ôsmich rokoch nešťastného manželstva zomrela vo veku 35 rokov. Národný buditeľ Čelakovský ju prežil len o pár mesiacov.
Diela Sama Bohdana Hroboňa si môžete prečítať v Zlatom fonde denníka SME
Beata
Balogová
