Na chvíľu akoby ste sa ocitli v klobásovom lese. Akurát, že tieto delikátne kúsky nerastú do neba, ale z neho visia. Jedna klobáska vedľa druhej. Tenká, vysušená, hrubšia, ktorá ešte potrebuje, aby ju pár dní vyštípal mráz, ba aj zopár kúskov extra hrubej. „Takých robíme iba niekoľko, voláme ich kráľovské,“ zahlásia s jemnou pýchou v hlase kamaráti Ondrej Guľaš a Matej Čaprda.
Dvaja štyridsiatnici z obce Neded v Šalianskom okrese majú počas dlhých zimných večerov už niekoľko rokov pikantný večerný program. Niekto si rád posedí pri kartárskom stole, niekto hrá s partiou futbal či hokej, niekto zájde občas na pivko alebo dve, ale týchto chlapov opantala vášeň korenená paprikou. Po práci sa dvaja manažéri menia doma na výrobcov klobás, na ktorých si pochutnáva celá rozvetvená rodina.
Odvahu mu dodal dedo
„Práca s mäsom sa u nás dedila generáciami. Nikto v rodine nebol profesionálny mäsiar, brali sme to a dodnes to vnímame ako hobby,“ začína napĺňať črievko svojho klobásového príbehu Ondrej.
Prvá slovenská klobása bola z baraniny, hovädzí vývar naši predkovia vylievali Čítajte „Už ako deti sme sa hrali na zabíjačkách, ročne sme ich od polovice novembra do polovice januára absolvovali desať až dvanásť. Neskôr sme sa už aktívne zapájali. Keď som mal štrnásť rokov, dedo Ondrej Guľaš mi dodal odvahu, už som dokázal zabiť ošípanú a pustili ma ku chlapskej robote. Bol som aj pri mletí mäsa, aj pri rozsypaní papriky. Pre partiu kamarátov som potom ako tínedžer varil na brehu Váhu guláš alebo piekol zajace. Človeka to musí baviť, inak sa to nenaučí.“
Keď dedo Guľaš zostarol a nečakane zomrel, šikovné ruky vnuka Ondreja dostali zabrať ešte viac. „Vtedy sme si aj s Maťom povedali, prečo by sme sa nemohli pustiť do výroby klobás. Netajíme, chytilo nás to za srdce. Tento rok sme spracovali vyše tony mäsa, ktoré sme, samozrejme, ručne premiešali,“ vysvetľuje Ondrej pozadie vzniku Klobásovej manufaktúry.
