„Toto je výr skalný,“ predstavuje veľkého okatého operenca žiačka Lívia. „Po latinsky Bubo bubo. Ale volá sa Kubo. Musím ho ísť každý deň nakŕmiť a nechať ho polietať si. Aj cez prázdniny, aj cez víkendy.“
Gabriela sa stará o sokola rároha menom Hestia, ktorý je, ako hneď vysvetlí, druhým najrýchlejším stavovcom hneď po sokolovi sťahovavom.
Hanke zasa na ruke tróni Heris, dravec zo Strednej a Južnej Ameriky. A o úctyhodného až štvorkilového orliaka bielohlavého sa stará Sarah.
Žiaci Základnej školy Maximiliána Hella v Štiavnických Baniach majú aj trochu iné starosti ako matematické príklady či recitovanie básní. Sú prvou školou na svete, kde sa sokoliarstvo a chov koní stalo povinným predmetom.
Príkladom bol starší brat
Vtáky prideľuje žiakom riaditeľ Pavel Michal – a sú to veru partnerstvá na dlhé roky.
Cesta k sokoliarskej škole je veľmi úzko spätá práve s jeho osobným príbehom. O dravce sa začal zaujímať, keď mal desať rokov a jeho brat začal navštevovať Lesnícku školu v Banskej Štiavnici.
Riaditeľ školy Pavel Michal (v strede), brazílska veľvyslankyňa, riaditeľ múzea v Svätom Antone Marián Číž a lektori angličtiny. (zdroj: Ján Gombala, archív ZŠ Maximiliána Hella)„Bola tam rehabilitačná stanica pre vtáky a brat ich občas nosil domov,“ spomína Pavel Michal. „Chytilo ma to za srdce, začal som mu pomáhať, cvičiť s dravcami. Bez váhania som takisto išiel na lesnícku školu ako on. Začal som sa venovať sokoliarstvu. Drží ma to doteraz,“ vyznáva sa.
Neskôr začal viesť sokoliarsky krúžok pri Centre voľného času Junior v Banskej Bystrici, odkiaľ pochádza. A ako učiteľ kombinácie biológia – geografia sa tu aj zamestnal. No už po dvoch rokoch prešiel do Školy v prírode pod Sitnom, ktorá sídlila na Počúvadle. A odtiaľ bol len krok do Štiavnických Baní.
Deti sú rady po škole
„Rok po tom, ako som sa stal riaditeľom školy v Štiavnických Baniach, sme zaviedli voliteľný predmet sokoliarstvo – poľovníctvo - lesníctvo. Po ďalšom roku sa sokoliarstvo a chov koní stalo povinným predmetom,“ vysvetľuje Pavel Michal.
