Na každom prste zlatý šperk, šaty z brokátu, no pečené stehno servírované na striebornej mise si milosťpán utrhne omastenými rukami. Mäso lačne schmatne za vytŕčajúcu kosť a mľaskavo ju obhrýza, až kým ohlodané zvyšky s pôžitkom a bez ohliadnutia nezahodí za seba.
Všeobecné predstavy o stredovekých hostinách a pitkách sa zväčša spájajú s drsným a barbarským spôsobom stolovania a málo nápaditým menu bez delikátnych chutí. Kým šľachta bezuzdne hodovala, bedač umierala hladom.
„Ibaže to je úplná dezinterpretácia,“ hovorí pobavene Silvia Vilémová z Kompánie trnavských žoldnierov. „Neboli drsní ani bez spôsobov. Pri stole sa dodržiavali prísne spoločenské pravidlá. Žiadne grganie, pľuvanie ani zahadzovanie zvyškov nebolo prípustné,“ objasňuje. Dodržiavala sa hygiena a pred každým chodom sa umývali ruky.
Viac podobných článkov nájdete na SME+. Vznikajú vďaka vašej podpore. Ďakujeme.
“Ponúkali sa ryby a medzi ne sa zaraďovali aj bobry, takže sa mohli jesť v čase pôstu
„
Seď pekne a jedz spôsobne
Silvia Vilémová a Hana Tóthová sa venujú rekonštrukcii a ochutnávke stredovekej kuchyne a jedál pripravených z dobových receptov. „Stolovať s umastenými rukami bolo neslušné, rovnako aj utierať si ich do šiat. Okrem toho hrozilo, že ak sa hosť nebude správať podľa etikety, druhý raz ho už nepozvú,“ dopĺňa Silviu Hanka.
Muselo sa jesť elegantne a jedlo brať do rúk iba troma prstami. Nesmelo sa rozprávať a piť s plnými ústami ani ohovárať pokrm či hostiteľa. A ak práve nevládla neúroda, zlé počasie alebo vojna, ani prostý ľud netrpel hladom či podvýživou. Strava bežnej populácie bola pomerne pestrá a vcelku aj zdravá.
Poľná kuchyňa a jej stredoveké kuchárky. (zdroj: archív Kompánie trnavských žoldnierov)Dobové recepty a zápisky z hostín
Kompánia trnavských žoldnierov sa pôvodne venovala len historickému šermu a scénickým vystúpeniam, no jej členovia časom zistili, že ich baví predvádzať aj dobový život so všetkým, čo k nemu bežne patrilo.
„Postupne sme vybudovali žoldniersky tábor a k nemu aj kuchyňu, časom pribudli dobové remeslá. Venujeme sa druhej polovici 14. storočia, presnejšie, rokom 1350 až 1370,“ vysvetľuje Hanka.
Obe dámy síce vyštudovali históriu, no i keď sa téme venujú len formou koníčka, v pôvodných zdrojoch a digitalizovaných manuskriptoch sa im orientuje možno jednoduchšie než laikom.
Recepty na väčšinu jedál čerpali zo zbierky viac ako dvesto receptov, ktorú zostavili pre anglického kráľa Richarda II. na konci 14. storočia, ale varia aj z kuchárskej knihy Das Bůch von gůter Spise, ktorú v rokoch 1345 – 1354 napísal Michael de Leone, notár arcibiskupa z Würzburgu, a tiež z francúzskych a španielskych dochovaných receptov.
Mnoho poznatkov získavajú z archeologických zdrojov, dobovej literatúry, účtov a obchodných záznamov o regulácii cien.
S najväčšou pravdepodobnosťou sa aj na hostinách v našich regiónoch objavovali podobné jedlá.
