Tisíce mužov z rôznych končín Čiech a Slovenska zažili celkom inú vojenčinu ako ich rovesníci. Mikuláš Tóth narukoval v roku 1976 k vojsku ministerstva vnútra. Po trojmesačnom výcviku v Malackách ho ako ženistu presunuli k 9. rote 11. bratislavskej brigády pohraničnej stráže do hraničnej obce Devín.
„Podľa vtedajšej ideológie sme mali brániť vlasť pred útokom kapitalistického nepriateľa, ale na moje prekvapenie boli pohraničné stanovištia orientované čelom do vnútrozemia a chrbtom k Rakúsku. Boli sme nasadení proti vlastným občanom a cudzincom, ktorí sa pokúšali o prekročenie štátnej hranice,“ vysvetľuje Tóth.

Celý úsek od Moravského Jána po Rusovce, ktorý mala na starosti 11. bratislavská brigáda, mal takmer 113 km, deviata rota strážila úsek dlhý 8,6 km.
Mikuláš Tóth počas služby absolvoval všetky typy hliadok. „Boli náročnejšie i ľahšie úseky, v noci bolo hliadkovanie dramatickejšie, šanca, že dôjde k stretnutiu s narušiteľom štátnej hranice – ako sme ich vtedy nazývali – bola vyššia.“
Väčšinu ľudí, ktorí sa v úsekoch strážených bratislavskou brigádou pokúšali ujsť do Rakúska, tvorili cudzinci, najmä občania bývalej Nemeckej demokratickej republiky a Poľska.
Ilegálnemu prekročeniu hranice mala okrem pohraničníkov zabrániť signálna stena S-70, nazývaná tiež železná opona i ďalšie prekážky.
Príslušníci bratislavskej brigády zachytili ročne na svojom úseku 450 až 500 utečencov vrátane tých, ktorých zadržali hliadky už v kontrolnom pásme pred hranicou. Keď sa priznali, že mali v úmysle prekročiť hranicu, už boli považovaní za narušiteľov.
Aj Mikuláš Tóth sa podieľal na zadržaní troch ľudí.