Najohnivejšie brojili kňazia s kazateľníc proti fajčeniu. Casper Hoffmann, quedlinburský ev. farár, vyhlasoval dohán (tabak) za vec dušemornú a za bezprostredné dielo pekelného satana. Jeden bazilejský kňaz vyslovil sa takto: „Keď vidím huby, ktoré dohán (tabak) fajčia, tak mi je, ako by som videl samé komíny pekla!“
Jozef Ľudovít Holuby
Minulý rok uplynulo 180 rokov od narodenia významného slovenského vedca (25. 3. 1836 Lubina – 15. 6. 1923 Pezinok), uznávaného a rešpektovaného v celej Európe. Vyštudoval evanjelické lýceum a ako kňaz pôsobil 48 rokov v Zemianskom Podhradí. Popri tom sa však venoval najmä botanike a stal sa najlepším znalcom kveteny Slovenska, pričom komunikoval s najdôležitejšími vedeckými inštitúciami celého sveta.
Texty, ktoré máte možnosť prečítať si, pochádzajú z knižného vydania, ktoré vyšlo v roku 1931 vo vydavateľstve Leopolda Mazáča v Prahe (Jozef Ľudovít Holuby: Populárne spisy I. a II.) a z pozostalosti autora ich vybral dr. Pavel Žarnovický. Možno by zostali navždy zabudnuté, keby ich vydavateľstvo Petit Press nedalo v roku 2009 zdigitalizovať a v edícii Zlatý fond denníka SME ich na internete poskytlo všetkým záujemcom a čitateľom.
V Holubyho textoch o tabaku sme zachovali jeho pravopis aj štylistiku. Za sto rokov od ich vzniku už o tabaku, káve a konope vieme podstatne viac ako v roku 1912, no aj tak udivujú svojou šírkou a detailnou znalosťou. Holuby ich písal na základe svojich celoživotných vedomostí a sú to popularizačné texty, takže sa nemôžeme čudovať, že vtedy takmer 80-ročný autor občas prudko odbočí od témy a začne písať o niečom, na čo si práve spomenul. Je vtipný, občas ironický a aj preto jeho texty môžeme s pôžitkom čítať aj dnes a vychutnať si čaro ich jazyka a množstvo dobových (a pritom nesmierne zaujímavých) poznatkov, ktoré ponúka.
Dušan Taragel
A farár Christian Skriver sa vyslovuje: „Človeče, viď ohavnosť spustenia, ktorá sa zahniezdila v srdciach ľudských, a deje sa, ako Boh vzývať dáva, mnohonásobným, zatratenia hodným fajčením a šnupaním dohánu, ktorému skoro všetci ľudia, klamom a ľsťou diabolskou navedení, navykli, a tohoto smradľavého dohánového boha bez prestania vzývajú a ctia, ako pohania, ktorých k veštbám oduševňoval.
Pamätajte si to, milí ľudia, a pripustite si to k srdcu, že ste všetci ako dohánoví bratia a sestry, diablom oklamaní!“
Zlozelina
Sám anglický kráľ Jakub sa nad rozširovaním fajčenia tak pohoršil, že r. 1603 vydal pod pseudonymom Misocapnus (nenávistník dymu) latinskú knihu, v ktorej hromžil proti fajčeniu, a kde dokazoval, že fajčenie dohánu opravdový obraz z pekla predstavuje a zrovna do pekla vedie.
Medziiným hovorí, že fajčenie je len dym, a že dymom sú všetky márnosti sveta; 2) teší tých, ktorí ho vykonávajú, ako iné žiadosti tela, ktoré znemožňujú človeku, aby sa ich odriekol; 3) opíja a pôsobí bláznivosť v hlave, ako márnosti svetské; 4) kto fajčí, hovorí, že sa toho nemôže zriecť, je ako očarovaný, práve ako je to i s inými svetskými žiadosťami; 5) fajčenie dohánu rovná sa peklu, lebo je to vec smradľavá a ohavná.
Túto káravú reč končí kráľ Jakub takto: „Ó občania, jestli je vo vás ešte stud, odrieknite sa špatného zvyku, ktorý v hanbe povstal, z bludu bol prijatý, bláznivosťou sa rozšíril, ktorým sa vyvoláva hnev Boží, ruší sa telesné zdravie, kazí sa domácnosť, zneucťuje sa vo vlasti ľud a u vonkajších sa do opovrženia uvádza; zvyk, ktorý je nepríjemný nosu, škodlivý mozgu, záhubný pľúcam, a keď to mám do opravdy povedať, čiernymi dymovými oblakmi pekelnému dymu sa rovná.“
Jakub vydal i nariadenie proti fajčeniu, kde hovorí: že kedysi sa užívalo dohánu len ako lieku, ale teraz užívajú ho nemierne mnohí neporiadni a darebácki ľudia, čím sa kazí zdravie poddaných, peniaze sa za hranice vydávajú a zem sa zneužíva k sadeniu takejto zlozeliny.
Dohánové Collegium
Ešte r. 1723 vydalo Consistorium brunšvické všetkým kňazom diecézy výstrahu pred fajčením. Ale toto všetko neprospelo. Povestným sa stalo dohánové Collegium kráľa Fridricha Wilhelma I., ku ktorému sa každý večer schádzali generáli a ministri, kráľovej priazni sa tešiaci, a i vyslancov cudzích štátov a vtipných oficierov do tohoto Collegia povolávali.
Tu si i s kráľom posedali na drevené stolce okolo veľkého dubového stola, majúc každý džbán piva pred sebou a malú holandskú fajku v ústach, a tak sa nenúteno zabávali. Tí, ktorí fajčenie nemohli zniesť, aspoň prázdnu fajku museli držať v ústach.
Tresty za fajčenie
Perský šach Abbas Veľký obznámil sa s dohánom v čase vojny s Turkami, ale sa tak rozzlostil nad tým, že svojim vojakom zakázal fajčenie pod pokutou odrezania nosa a rtov, ktorú pokutu i viac fajčiarov skutočne podstúpilo.
Kupca, ktorý dohán do leženia doniesol, dal Abbas za živa upáliť i s dohánom. Teraz je na perskom kráľovskom dvore zvláštny úradník, ktorý šachovi fajku podáva, a fajčenie je v celej zemi tak rozšírené, že i v školách si učitelia a žiaci z fajočky bafkajú. Peržania menujú dohán „tumbaki“ alebo „tombaki“, a často ho sadia; ale šnupanie tam nie je v móde.
Do Bucharska a Turkestanu dodaly fajčenie dohánu karavány z Perzie. Zákon síce zakazoval fajčenie a pitie vína, ale jednako sa fajčenie veľmi rozšírilo. Tomu neprekážala ani všetka prísnosť.
Darmo chodili policajti po uliciach miest, a koho pri fajčení postihli, náležite ho vypalicovali: ale dohán predsa fajčili, a víno potajomne pili mnohí. Hoci fajčenie bolo prísne zakázané, predsa sa dohán a fajčiarske náčinie v bazároch verejne predávaly.
Koho prichytili s fajkou na ulici, doviedli ho pred kadiho, ktorý ho dal buď na fľaku vyšľahať, alebo so začiernenou tvárou na osla posadiť, a tak po uliciach mesta, k veľkému gaudiu bystrej mládeže, povodiť.
1912
Beata
Balogová
