Zvuk zubárskej vŕtačky má fialovú farbu, dúha chutí sladko a meno Mária vonia ako jarná lúka. Podobné asociácie nie sú výmyslami z kníh, ale skutočnými príkladmi, ako môžu ľudia vnímať svet.
Tvoria štyri percentá populácie a sú obdarení synestéziou. Oni to berú ako bežnú súčasť života, vedci ako fenomén. Dodnes sa nedohodli, či ide o poruchu, alebo nie, či sa vyskytuje v pomere jeden ku štyrom, alebo jeden k dvadsaťtisíc a či vzniká geneticky, alebo chybou vývinu.
Synestézia je jav, keď podnet pôsobiaci na jeden zmyslový orgán vyvoláva zážitky ďalších zmyslov, pričom reálny je len jeden.
Ťažký vzduch
„Odmalička sa mi to veľmi páčilo. Bral som to ako neodmysliteľnú súčasť života. Keď som zistil, že iní ľudia to nemajú, bol som dosť sklamaný,“ hovorí Samuel Szabó.
“„Vždy, keď počujem pieseň, objaví sa mi v hlave obraz, ktorý je s ňou spätý navždy. Je to nemenné.“
„
Samuelovi sa farebne zobrazujú písmená, čísla aj slová, najviac sa to týka zvukov. Molové akordy vidí do modra a siva, durové majú hnedú až červenú farbu. Vníma aj falošné tóny. Čím je niečo disharmonickejšie, tým je to menej farebné a viac do siva. A čím vyššie tóny počuje, tým svetlejšie sú farby. Najčastejšie vidí odtiene sivej, modrej, červenej, žltej a hnedej, zelenú takmer vôbec.
Farebné sú aj mená a dni v týždni a prejavom synestézie je i vnímanie vôní a chutí aj vtedy, keď na tieto zmysly nič nepôsobí. Cítiť sa dá aj chlad pri modrej farbe alebo teplo pri červenej a žltej. Obyčajný človek používa prirovnania ako ťažký vzduch či sladká vôňa len sem-tam, synestetici tak opisujú všetko.
Knechtová je červeno-oranžová
Samuel sa stretol so synestéziou už v škôlke. Vnímal hlavne zvuky a počúvanie hudby bolo preňho ako pozeranie filmu. Rozlišoval aj druhy kašľa. Keď mal silný a dráždivý, v mysli videl podobu agresívneho červeného ohňa.
Skúsil o tom povedať ostatným, no nikto ho nechápal. Potom sa ho ľudia začali pýtať, akú farbu má ich hlas alebo meno. Odpoveď nebola nikdy jednoznačná.
„Ľudský hlas býva zväčša nevýrazný a slabý a vnímam len jeho zafarbenie. Navyše reč nie je plynulá, preto vidím medzi slovami ticho, teda tmu,“ približuje. Debaty tak môžu vyzerať ako tma, zrnitý hlas, tma, jemná štruktúra a zase tma.
V mladosti videl Samuel zvuky viac konkrétne a plasticky, postupne sa stali abstraktnými. Dnes vidí skôr štruktúry, ktoré sa len ťažko dajú k niečomu prirovnať. Farby sa nezmenili takmer vôbec.
Podobne to má aj Jana Halamiková. Aj ona vníma hudbu farebne už od škôlky.
„Vždy, keď počujem pieseň, objaví sa mi v hlave obraz, ktorý je s ňou spätý navždy. Je to nemenné.“
