Teo Gertler z Bratislavy má osem rokov, miluje futbal a už takmer štyri roky hrá na husliach. Vybral si ich sám – namiesto klavíra. Vlani v decembri mu tlieskali na medzinárodnej súťaži v Moskve, kde obsadil druhé miesto.
„Chceli sme, aby deti hrali na jeden hudobný nástroj a venovali sa jednému športu. Tak som Tea, rovnako ako jeho sestru, prihlásila na klavír,“ rozpráva mama mladého virtuóza.
Po mesiaci sa však ani nie štvorročný chlapček rozhodol inak. Klavír odmietol s tým, že by radšej hral na strunovom nástroji – husliach alebo gitare.
„Páčilo sa mi, že je to taký komplikovaný nástroj. Zaujímalo ma, ako zaznie, keď potiahnem sláčikom,“ vysvetľuje Teo. Okrem huslí miluje lego, hrá futbal a je šikovný v matematike.

V rodine dvoch ekonómov o hre na sláčikové nástroje nič nevedeli. „Keď som priniesol domov prvé detské husle, vybalili sme ich, potiahli sláčikom po strunách – a nič,“ smeje sa Teov otec Pavel. Pomohol kolega z práce, ktorý rodičom vysvetlil, že na to, aby struna na husliach zaznela, treba sláčik namazať kolofóniou.
Teo začal chodiť na Základnú umeleckú školu na Sklenárovej ulici v Bratislave, k pani učiteľke Renate Klempárovej. Husle ho dodnes neomrzeli. Naopak.
Hru na hudobný nástroj cvičí štyri až päť hodín denne. „Iné deti vydržia pol hodinu, jeho musím niekedy po hodine vyviesť z triedy,“ porovnáva učiteľka.
Prešporský Paganini
Renata Klempárová tvrdí, že za 26 rokov praxe sa s takým talentovaným dieťaťom nestretla. Medzinárodná porota v Rusku vlani Tea Gertlera prirovnala k Jaschovi Heifetzovi, niekdajšiemu skvelému americkému virtuózovi litovského pôvodu.
V ôsmich rokoch už hrá Teo skladby na úrovni konzervatória. Aktuálne má v pláne koncert A mol Johanna Sebastiana Bacha.
Prvý koncert odohral ako prvák na základnej škole so sestrou, ktorá ho sprevádzala na klavíri. „Hral skladbu na tému Frère Jacques, veľmi sa tešil. Bola to pre neho veľká motivácia,“ prezradí mama.
Možnosť prezentácie, akú slovenským deťom poskytujú základné umelecké školy, je podľa nej na nezaplatenie. „V zahraničí našim deťom závidia, že si môžu zahrať pred publikom.“