Smrť nad Hriňovou

Ján Čomaj

Tvárou k trom krížom

1

Poznáte to, keď sa vzduch nízko nad zemou vlní ako riedka záclona, keď je zrazu nepriezračný, až sa človeku žiada dýchnuť a dlaňou utrieť sklo rozpálenej atmosféry.

V také dni treba kravy vyhnať na pašu, len čo sa rozvidní.

Matúš Strigač podriemkaval na malom hrboľci, širák mal siahnutý na oči a ani nebadal, ako sa čas vlečie. Dvaja chlapci, opálení ako cigánčatá, kotúľali sa dolu svahom, čože, na lazoch nevedia, čo je to húsenicová dráha a šmykľavý tobogan z detských parkov. Tak sa váľajú. Zunovalo ich obehávať stádo, ustavične dráždené ovadmi a úpekom. A kravy, akoby boli zacítili, že stratili dozor nad sebou, pustili sa každá iným smerom.

Za Strigačovým chrbtom, na samom vrchu Klokotova, sa z holiny vypínali tri kríže, dolu v dedine sa tu i tam pred domami začernelo, babky vychodili na priedomie a chystali sa do kostola.

Vtedy malý Milan Strigač zbadal, ako k trom krížom, bokom od nich, pomaly kráča neznámy človek. Skôr však, ako mohol naňho upozorniť kamaráta Števka Jágerského, muž sa zháčil, akoby sa chlapcov naľakal, zvrtol sa a zmizol v rokline.

Chlapci mali priveľa iných svojich starostí, než aby sa zaujímali o dajakého chlapa, a starý Strigač podriemkaval, iba kedy-tedy žmúriac do slnka.

Muža, čo sa zberal k trom krížom, na jeho ceste späť a z rokliny na Chochuľu, najvyšší vrch nad Hriňovou, nesledoval nik.

Do ticha bzučali iba muchy a včely, zlietajúce na belasú smohlu. Nič sa nedialo, len spara sedela nad hlavami ľudí a nad telami stáda. Nedeľa.

Pod vrcholom lysého kopca je priehlbina, najviac ak desať metrov široká, vedľa nej borievka, jediný krík na Chochuli z tejto strany, zakrýva výhľad na Klokotov a na dedinu.

Tam chodec zastal.

Jeho počínanie od tejto chvíle bolo nanajvýš čudné.

Sadol si a suchým konárom začal kresliť do hliny nezmyselné obrazce. Sotva by sa z nich dalo pochopiť, o čom rozmýšľal. Potom si ľahol pod borievku, lámal konáre a hrýzol ihličie, ako človek, ktorý nemá čo robiť, má veľa času a chce stráviť nedeľu v úplnom pokoji a samote.

O niekoľko minút však strmo vstal a začal sa vyzliekať. Siahol za vakom, ktorý si odložil bokom, vytiahol z neho teplé spodky a vlnené tričko, pozorne ich položil do trávy.

Vyzliekol si košeľu a napriek horúčave pomaly si obliekol teplú bielizeň, pozapínal kabát, dole v dedine sa už babky schádzali pred kostolom, chlapi postávali pred emenvé, nikým nevidený neznámy muž vybral z vaku fľašu a vylial jej obsah na seba.

Po nej vzal druhú, tretiu, šiestu... Tekutina sa rýchlo vpila do vlasov, vsiakla do šiat a do teplej bielizne, z poslednej fľaše sa napil a dôstojne, ako pop v pravoslávnom sobore, vyšiel tridsať-štyridsať krokov na temeno Chochule.

Z kopca na kopec je ďaleko, no v tomto nehlučnom opare bol by aj oveľa slabší zvuk prehlušil lenivé žuvanie kráv. Ktosi skríkol. A ešte raz.

Milan vyskočil z trávy a skamenel od ľaku.

„Ujééc, chlap horí, tamtóóó...!“ zakričal naľakaný Štefan a očami veľkými ako strach hľadel na druhú stranu.

Chlapci sa pustili do behu a ujec, ako vládal, za nimi.

Nad dedinou, vo chvíli, keď sa ozvali zvony a staré matere vchádzali do kostola, horel človek ako fakľa.

Zbytočne naňho chlapci hádzali šúplaty a hrste hliny, darmo naňho Strigač hodil svoj starý kabát. Chlap ešte dva razy zachrčal, ešte raz zdvihol ruky, akoby sa chcel niečoho chytiť, a skonal.

Tlel aj o dve hodiny, na pravé poludnie, keď sa dedina zbehla pod kopcom a keď pracovníci bezpečnosti z Detvy začali obeť fotografovať.

"Obhliadka miesta činu veľa nepovedala. Našli tam iba vak, šesť pollitrových fliaš od čističa škvŕn, nič nehovoriacu kresbu v suchej hline, polámané konáriky z borievky, vyležané miesto v tráve, a to bolo všetko." Ján Čomaj: Tvárou k trom krížom. (zdroj: Martin Schwarz)

2

V nedeľu napoludnie sa začalo pátranie po totožnosti samovraha. Obeť bola ohorená na nepoznanie. Miestni pracovníci verejnej bezpečnosti naozaj nevedeli, odkiaľ skôr začať. Z ľudí, ktorí sa zbehli okolo, nik nevedel poskytnúť ani najmenšie vysvetlenie.

Obhliadka mŕtvoly a miesta činu veľa nepovedala. Našli tam iba vak, šesť pollitrových fliaš od čističa škvŕn, nič nehovoriacu kresbu v suchej hline, polámané konáriky z borievky, vyležané miesto v tráve, a to bolo všetko. Nález lekára konštatoval iba to isté, čo sa dalo vidieť na prvý pohľad. Mŕtvolu bolo treba rýchle a pozorne odviesť na starostlivejšiu prehliadku do zvolenskej nemocnice.

Posudok odtiaľ bol už obšírnejší.

Farba vlasov a očí neznáma. Podľa odtlačkov prstov na fľaškách sa polieval ľavou rukou. Odtlačky prstov z rúk nebohého sa sňať nedali, iba takzvaná rukavica smrti umožnila rekonštruovať papilárne krivky ukazováka a prstenníka ľavej ruky. Zhodovali sa s odtlačkami prstov na fľašiach. Výrazné spálenie okolo úst dokazovalo, že muž sa tekutiny napil.

Anatomické vyšetrenie prinieslo zaujímavý poznatok, že pravá ruka je menej vyvinutá a že azda aj preto bol neznámy muž ľavákom. Na spálenej koži a svaloch sa zachovali stopy teplej bielizne, nezvyklej v týchto horúčavách. Podľa všetkých príznakov a aj podľa výsledkov obhliadky miesta činu si ju obeť obliekla tesne pred samovraždou, čo tiež svedčí o vopred premyslenom a pripravovanom konaní.

Teplá bielizeň mala vpiť horľavinu a urýchliť ten strašný proces. Pravá ruka bola spálená silnejšie, dostala asi väčšie množstvo tekutiny ako ostatná časť tela. V nemocnici sa ju neodvážili pitvať, báli sa, že ju poškodia, vyžadovalo si to v prípade potreby odborné pracovisko v Bratislave.

Lekári sa za to prihovárali, pitva pravej ruky mohla by totiž poskytnúť významnú stopu pri pátraní po totožnosti obete, ak jej výsledok ukáže, prečo bola ruka menej vyvinutá. Potom by mohli pomôcť výpovede svedkov alebo prehliadka archívov v nemocniciach a zdravotných strediskách.

Nepochybne najdôležitejším zistením lekárskeho nálezu bolo, že neznámy muž má na oboch nohách dvojprstý zrast, pomerne málo sa vyskytujúcu chybu chodidla. Nesmie uniknúť pozornosti pri pátraní...

"Nepochybne najdôležitejším zistením lekárskeho nálezu bolo, že neznámy muž má na oboch nohách dvojprstý zrast, pomerne málo sa vyskytujúcu chybu chodidla." Ján Čomaj: Tvárou k trom krížom. (zdroj: Martin Schwarz)

Nasledovali ďalšie podrobné údaje, človek sa rozpadol na kúsky odborných termínov a čísiel, ktoré nemuseli, ale tiež mohli priniesť odpoveď na otázku, kto to je.

Na stole pracovníkov bezpečnosti ležalo šesť fliaš s vinetou Benzínový čistič škvŕn, Chemický závod OPP Brno-venkov, Židlochovice. A zväzok kľúčov od neznámeho bytu, v neznámom dome, v neznámom meste.

A to bolo všetko.

Okresné oddelenie VB vo Zvolene telefonicky zistilo u výrobcu, že benzínový čistič škvŕn s červenou nálepkou, vyrábaný v Židlochoviciach, sa na Slovensko nedováža. Podobný výrobok dodáva na trh pre slovenské kraje závod v Košiciach. Fľaše však majú modrú vinetu. Veľkoobchod v Banskej Bystrici potvrdil túto informáciu.

Podľa toho je pravdepodobné, že samovrah prišiel z Čiech alebo Moravy. Vyšetrovatelia to však vôbec za pravdepodobné nepovažovali, údaj chápali len ako druhoradý, predovšetkým pre svoje skúsenosti s podobnými informáciami zamotanej distribúcie.

Zaujímavejšie už mohlo byť tvrdenie niekoľkých svedkov z hriňovského okolia, že na stanici v Kriváni a na križovatke cesty Zvolen-Lučenec a Kriváň-Kokava nad Rimavicou videli v nedeľu ráno postávať osamelého turistu, ktorý vyzeral na Čecha. Jeden strýko dokonca tvrdil, že sa s ním rozprával. Neznámy skutočne hovoril po česky.

V pondelok napoludnie Krajská správa Verejnej bezpečnosti v Banskej Bystrici žiadala nadriadené inštitúcie zmeniť celokrajové vyšetrovanie na celoštátne pátranie po totožnosti obete.

Zatiaľ desiatky ľudí vypovedali, prichádzali do tesných miestností stanice VB v detvianskom sídlisku a protirečivé zápisy v blokoch pátracej skupiny neviedli k nijakému výsledku.

Staré babky, vysedávajúce na priedomí, oberali hrach, hľadeli pred seba a spomínali, baťkovia z lazov poťahovali z fajok, nalievali do štamperlíkov a rozmýšľali s vážnou tvárou, poznali ľavákov a ľudí so slabšou pravou rukou, akoby nie, mohol by to byť aj ten čudák učiteľ z Dúbrav, vraví starý Fekiač, ten aj deťom číta o kadejakých mohamedánoch, čo sa pália dakde v Ázii...

Učiteľ práve strihal kvety žene na meniny.

Tetka Pavlíčka z dediny stála nad korytom, ruky si napochytro utrela do zástery a spustila, akoby už od rána čakala, kedy sa aj k nej prídu vypytovať... Pravdaže vie, kto by to mohol byť, napríklad Mišo Trebuľa, ten má pravú ruku nanič, ale ten je až z Huty, tak sa hádam aj doma mohol zmárniť, ľudia vravia, že ho frajerka nechala, ušla mu v sobotu večer sprostred tanca. Zisťuje sa, že Mišo je práve u nej.

Obecný pastier sa nazdával, že by to mohol byť Ďurko Bystriansky, ten aj píše ľavou rukou, nech zavolajú do Bučiny, či je v robote. Z Bučiny o hodinu oznámili, že Juraja Bystrianskeho na pracovisku niet. To bolo o jedenástej. O pol druha hodiny, keď sa dostali príslušníci VB k jeho mame na lazy, mať sa rozplakala, čo zasa ten chlapčisko vyviedol, že ho už žandári naháňajú, a priznala, že v nedeľu zavčas rána išiel za kamarátmi do Slatiny, ale že mu ona neverí, lebo má vo Vígľaši dievku, tak istotne ta šiel za ňou.

Nebolo ho. Pol tucta ľudí začalo pátrať po Bystrianskom. Až okolo piatej popoludní našiel ho jeden z pátracej skupiny, ako spí za dedinou pod dubom a smrdí z neho pálenka.

Bystrianskeho prípad priviedol vyšetrovateľov na novú myšlienku.

V utorok ráno, keď sa ešte stále nevedelo, kto je samovrahom, nik v okolí nechýbal, pomoc ľudí a ich svedectvá boli zbytočné, zdalo sa už, že to nemôže byť človek z okolia, keby však bol, bola by to pre Zvolenčanov a Detvanov blamáž, hanba pred všetkými orgánmi bezpečnosti, ktoré na území celej republiky pátrajú po totožnosti obete, v utorok ráno sa teda pokúsili o ďalšiu možnosť.

Vyžiadali si od všetkých závodov a podnikov v okrese zoznam pondelňajších absentérov. Napoludnie sa zhromaždil dlhý rad mien, vyše dvadsať ľudí začalo okamžite overovať, kto z uvedených osôb je prípadne nezvestný od nedele rána alebo ešte skôr – výsledok bol však zasa len nanič. Všetci absentéri, uvedení v úradných zoznamoch riaditeľstiev, všetci do jedného boli živí a vari okrem dvoch aj zdraví.

A detvianski žandári obchádzali lazy, pot im stekal spod čapíc, streda večer, štvrtý deň sa takto vláčili po vrchoch, keď jeden z nich zavítal k starej lazníčke Madlene.

Staré lazníčky, to sú zvláštni ľudia. O svete vedia málo, ďalej od svojej chalupy možno ani neboli, čo sa však deje a dialo v týchto vrchoch, o tom vedia rozprávať ako päť kníh Mojžišových.

Madlena sa zamyslela, vravíte, že mal chybnú pravú ruku, že mu dva prsty zrástli na každej nohe vedno, vravíte? Nuž, čo by som ja nevedela, akože by som ja nevedela, to je predsa Jožo Lupták – Strelec.

Do dvier s vizitkou Jozef Lupták v detvianskom sídlisku sa nájdený kľúč hodil. Aj do zámku na stole v kancelárii Podpolianskych strojární, kde Jozef už štvrtý deň nesedel – a predsa to vo fabrike nikoho nemrzelo. Aj keď sa v okolí o inom nerozprávalo, ako o spálenom mužovi v Hriňovej, aj keď bezpečnosť vyzývala okamžite oznámiť každého, o kom čo len náhodou by sa nevedelo, kde sa práve nachádza, aj keď požiadala riaditeľstvá podnikov o zoznamy absentujúcich. Nebolo inštitúcie, kamaráta ani suseda, kto by zistil a povedal, že niekto v jeho blízkosti štyri dni chýba, že ho niet.

Človek by neveril, že v tejto izbe býval slobodný mladý muž. Úzkostlivý poriadok, dôkladne ustlaná posteľ, moderný koberec, pár obrazov, skriňa, závesy, stôl, stoličky, všade čisto, akoby to ani nebolo v slobodárni. Na stole lampa, zvädnuté kvety vo váze a ešte malá kôpka vecí vedľa nej.

Stačilo sa bližšie pozrieť, aby človek pochopil, že tam ležia úmyselne.

Roztvorená kniha s fotografiami spálených obetí Hirošimy.

Sedem horoskopov od dávno zatknutého arcipodvodníka Charlesa Belliho z Trnavy, ktorý – mimochodom – ešte aj dnes pevne verí vo svoje proroctvá, robí nočného strážnika v stolárskej dielni, v duchu nadáva na skrivodlivosť za pár rokov väzenia a nikdy nepochopí, koľko tragédie mohol spôsobiť, v horoskopoch od Belliho ťažký život, trápenia, ktoré vás čakajú, vždy sa nájde vo vašej blízkosti úlisný nepriateľ, pokora je cnosť, a musí sa vám stať sprievodcom v živote, aby ste zniesli jeho ťarchy, a stráňte sa mladých žien, lebo zažijete veľa sklamaní, tento svet nie je pre vás, vaša hviezda skoro zhasne, nikdy sa nedočká rána.

A kniha Sám vojak v poli, neroztvorená, iba ten titul mal byť odkazom.

Tri symboly jedného odchodu.

V kúte izby ešte stáli dva dvadsaťlitrové demižóny s vínom a dva desaťlitrové s pálenkou. A na nich lístok s textom: Dajte to na kar.

"Človek by neveril, že v tejto izbe býval slobodný mladý muž. Úzkostlivý poriadok, dôkladne ustlaná posteľ, všade čisto." Ján Čomaj: Tvárou k trom krížom. (zdroj: Martin Schwarz)

3

Možno sa vám neraz zdá, že slová sú poslušné na každé zavolanie. Ak však z nich treba poskladať aspoň trochu verný obraz života, neskutočného alebo až príliš skutočného, nezvyčajného, zvláštneho od začiatku až do konca, potom je človek zrazu na pochybách, či sa to vôbec dá.

Niet však už pomoci. Sledovali sme jeho tragický koniec a otvorili sme dvere do izby s úzkostlivým poriadkom, doľahla na nás ťarcha prázdnoty za pracovnou doskou v dokumentárnom archíve veľkého závodu, na kraji stola pár listín, dve-tri technické brožúrky, pero, ceruzky, guma... akoby ich majiteľ mal každú chvíľu prísť – treba nám pokračovať.

Tam sedával, vykonával na prvý pohľad všednú a nenáročnú prácu, ako mnoho iných. Preňho to však bola práca zložitá, plná objavov a prekvapení, aj keď to možno nikto v jeho okolí nepostrehol a nechápal.

Tam pracoval Jozef, ešte nedávno laznícky paholok, kraviar a analfabet.

V rodine bolo veľa detí, matka sa zodrala u gazdov skôr, ako mohla deti vychovať, deti sa museli starať o seba, tak sa teda starali, bolo to predsa celkom prirodzené, bolo to tak.

Jozef mal vari osem či deväť rokov, keď začal v roztrhaných gaťkách a v konopnej košieľke vyháňať na pašu chudé laznícke kravy. Slúžil u robustného gazdu, možno si mnohí viete predstaviť, akí bývali zámožnejší laznícki gazdovia, tvrdí od roboty a suroví od života, prostredia a pálenky, pobožní pred bohom a zaťatí pred ľuďmi.

Títo chlapi mohli vidieť v malom paholkovi človieča iba vari v zriedkavých chvíľach nejakého duševného rozcitlivenia, hádam tak na Vianoce a ešte pár minút do roka, aj krava tu bola vzácnejšou, dávala mlieko, kým paholka bolo treba živiť, šatiť a prať naňho.

V takomto prostredí nemohol mať malý chlapec nič iné v sebe ako utiahnutosť, bezhraničnú skromnosť a poslušnosť, a ak si to doniesol už do života sám, mal vlastne šťastie, mohli mu to roky paholčenia, maštaľ, kôpka uležaného sena v kúte, drevená miska s mrvancami, modriny na líci a na zadku, keď gazdu náhodou pochytila zlosť nad životom a chuť dačo strašne zmlátiť, mohli mu to vštepovať vlastne bez bolesti.

To, čo si priniesol so sebou, aj to, čo sa v ňom nutne utváralo, jedno i druhé dokopy ustaľovalo rokmi charakter a črty človeka pevne, nemenne a na celý život.

A predsa napriek všetkej drsnosti života, s ktorou sa stretol od chvíle, ako si začal všímať svet, bol chlapcom citlivým a vnímavým, bystrejším ako mnohí jeho rovesníci. Staré ženy, ktoré si ho ešte pamätajú, mohli by rozprávať, ako sa vedel láskať so svojimi kravkami a so zajacmi v maštali, až to bolo ľuďom na smiech, ako rád púšťal z dlane pánbožkove kravičky a dlho sa vedel dívať, ako včela štúra sosákom do kalicha zvoncov, ako sa motýľ trasie na kvete, ako sa snehová vločka pomaly roztápa na rukáve... Obzeral si ju, akoby bola živá, a v očiach mal úprimnú ľútosť, že dokonáva.

Deti ako on nemohli poznať radosti a bezstarostnosť detských rokov, ani túžby a sny útlej mladosti. Vlastne, ktovie, túžby a sny majú azda všetky deti na svete, nech by ich svet bol akokoľvek otupný. Veď okolo bolo sto čarodejných vecí, o ktorých sa dalo rozmýšľať a ktoré mohli formovať fantáziu.

Les, tráva, potok, štvornohí kamaráti, svetlo a tma a dvanásť mesiacov do roka. Aj keď všetko ostatné bola len ohlupujúca robota, surový gazda, nervózna gazdiná, deň za dňom jeden ako druhý a bezmedzná tichá poslušnosť.

SME Plus

• Čo vzdycháte, veď to nebolí. Prirodzený pôrod našli až za hranicami
• Dula: V Hainburgu sa hrádza „neochraňuje“ nožničkami
• Pôrodník v Hainburgu: Sme výnimoční počtom pôrodov do vody

Čo vzdycháte, veď to nebolí. Prirodzený pôrod našli až za hranicami

Príbehy žien, ktoré sa rozhodli rodiť v Hainburgu.

Ela Rybárová 43

Dula: V Hainburgu sa hrádza „neochraňuje“ nožničkami

Rozhovor s dulou Gabrielou Janovičovou.

Ela Rybárová 68

Pôrodník v Hainburgu: Sme výnimoční počtom pôrodov do vody

Rozhovor s Jaroslavom Karovičom.

Ela Rybárová 15