Karol Divín, Ondrej Nepela, Jozef Sabovčík. Čo majú tieto mená spoločné? Chýrni krasokorčuliari vo svete preslávili bratislavský ľad, dovedna získali dvadsaťštyri medailí z veľkých podujatí. Traja velikáni čakajú na svojho nasledovníka.
Na zimnom štadióne, ktorý nesie meno slovenského hokejistu 20. storočia, znie z reproduktorov hudba Paganini Rhapsody od Davida Garretta.
Po ľade sa v skupinke detí elegantne kĺže aj desaťročné chlapča. K tanečným krokom pridá občas skok alebo piruetu a medzitým pozorne načúva pokynom trénerky a choreografa.
Marek Václavík si na tribúne rozloží deku a zahľadí sa na malých krasokorčuliarov, medzi ktorými má dvoch synov. „Lukáš začal s krasokorčuľovaním šesťročný, venuje sa mu štyri roky. Najskôr sme ho dali na hokej, naháňal puk v prilbe a obalený chráničmi, ale nebavilo ho to. Potom mali korčuľovanie v škole namiesto telesnej výchovy a jednej trénerke krasokorčuľovania sa na ľade zapáčil. Poprosila učiteľov, aby kontaktovali rodičov,“ vysvetľuje Václavík.
Okrem Lukáša si pravidelne obúvajú korčule aj jeho dvaja súrodenci - deväťročný Tadeáš a šesťročná Anetka. „Keby sa dal na štadióne zariadiť byt, tak sa sem asi presťahujeme,“ pousmeje sa otec krasokorčuliarskych nádejí.
Vstávajú o piatej
Lukáš je víťazom Slovenského pohára vo svojej vekovej kategórii, v tejto sezóne zatiaľ vyhral všetky preteky, na ktorých štartoval. Zvíťazil aj na podujatí Európskeho kritéria v slovinskom Celje, ktoré bolo súčasťou seriálu pretekov nádejí starého kontinentu. Ešte ho čakajú dvoje – v Ženeve a talianskom Canazei.
„Netlačíme naňho. Vidím, že ho krasokorčuľovanie baví, chytilo ho za srdce. Ráno ho nemusíme budiť na tréning, a kým ho to bude držať, budeme ho v jeho úsilí podporovať. Som rád, že vďaka športu získa aj pozitívne návyky a nevysedáva toľko s tabletom v ruke,“ tvrdí otec.
Václavíkovci rýchlo pochopili, akému náročnému športu sa ich deti venujú.
