Priloží frézu ku kosti a do vzduchu vzlietne biely prach. Vyzerá to, akoby pacientovi horela hlava. Kosť rozdrvená na malé čiastočky sa pomaly stráca vo vzduchu a nebyť rúška, stratila by sa aj v nosných dierkach.
Zápachu sa ubrániť nedá. Do hlavy preniká aj vysoký piskľavý zvuk pripomínajúci vrták vchádzajúci do kovu. Netrvá dlho a kostný výrastok celkom zmizne. Uši a nos si ho však pamätajú ešte niekoľko minút.
Neurochirurg Branislav Kolarovszki z Univerzitnej nemocnice v Martine to takmer nevníma. Zato operačné ráno si pamätá dobre.
Z postele na operačnú sálu
Konečne sa vyspal. Keď vstal, manželka a dve deti ešte snívali v posteli. Bolo skoré ráno, hodiny práve odbili piatu.
“Operácia bude rozdelená na dve časti. Najskôr nahodíme implantát, potom z brušnej dutiny vyberieme lebečnú kosť, ktorá je v nej uložená.
„
Z postele sa presunul do kúpeľne, odtiaľ k chladničke. Dobré raňajky a káva sú povinnosťou. Ranný rituál.
Nevynechal ho ani tentoraz. Dostatočný spánok však samozrejmosťou nebýva.
Do práce zvykne chodiť pred pol siedmou, aby sa stihol pripraviť. Koniec zmeny nie je nikdy jasný, ostal už aj do druhej ráno. Môže sa stať, že z dvesto operácií do roka sa niektorá nečakane predĺži. To sú štyri príležitosti týždenne zavolať domov, že nevie, o koľkej príde.
Teraz to vyzeralo na priemerný deň. Začínajú bežnou dvojhodinovou operáciou, potom ich čaká šesťhodinovka. Nič výnimočné.
Špecialitou je len titánový implantát. Pracuje s ním párkrát do roka, aj keď ho poisťovňa hradí v plnej výške. Väčšinou sa dá použiť pôvodná kosť, to však nie je tento prípad. O to viac sa na operáciu teší.
Vchádza do areálu martinskej nemocnice a mieri na druhé poschodie chirurgického pavilónu. Vo výťahu je sám, ešte chvíľu sám.
Len čo sa otvoria dvere, okolo prevážajú pacientku na posteli. Posadí sa a začne kričať: „Ja odtiaľto odídem! Ja tu nechcem byť, idem preč!“
Doktor Kolarovszki sa nenechá vyrušiť a vpláva do svojej pracovne, aby si naštudoval operačný plán. Nezdrží sa dlho. Vezme papiere a presunie sa na poradu s tímom. Asistent, anestéziológ-lekár, anestéziologická sestra, dve operačné sestry, ošetrovateľ a on.
„Budeme robiť rekonštrukčnú operáciu lebky s titánovým implantátom. Operácia bude rozdelená na dve časti. Najskôr nahodíme implantát, potom z brušnej dutiny vyberieme lebečnú kosť, ktorá je v nej uložená,“ hovorí Kolarovszki.
Po piatich minútach sa porada končí. Ideme na to, uvidíme sa v operačnej sále.
Titánový implantát vyrobili v 3D tlačiarni podľa pacientovho CT. Dôležité sú aj ušká na zachytenie a skrutky, ktoré ho budú držať. (zdroj: Igor Stančík)Postup podľa návodu na použitie
Prejdú cez šatňu, kde má každý svoj plášť a prezuvky, čisté rúško aj šatku na hlavu. Niekto je v modrom, niekto v zelenom. Muži bez rozdielu, žena každá iná. Jedna s rukávmi, druhá bez, klasická šatka aj kvietkovaná.
Pacienta na sálu priviezli zhruba polhodinu pred operáciou. Bol pritlmený, ostávalo pripraviť pracovisko.
Bez slov, automaticky, každý sám. Nebolo sa treba rozprávať. Fungujú podľa nacvičených choreografií, vďaka ktorým sa počas pár minút môžu všetci postaviť na svoje miesto a začať.
Je 7:54. Rozprúdi sa prvá diskusia.
„Kde je ten výbežok, ktorý treba odfrézovať?“
Odpoveďou je tablet a dokument s názvom návod na použitie, kde je rozpísaná celá operácia, znázornený model implantátu a CT hlavy. Vyzerá to ako v autoservise a nie v nemocnici, všade obrazovky, grafy, vrtáky, kladivká, stojany a starý kazetový prehrávač značky Panasonic.
