Keď sa bývalý väzeň, ktorý má za sebou viac ako desať útekov z trestaneckej kolónie, pustí do písania, vedzte, že o dramatické momenty núdza nebude: „Včera u holiča sa pokúšali pri holení zavraždiť Clousiota. Dostal dve rany nožom takmer do srdca. Vyviazol len zázrakom. Tentoraz Clousiot unikol, ale umrel o šesť rokov v Cayenne – do šošovice mu ktosi nasypal draselnú soľ. Umrel v ukrutných bolestiach. Ošetrovateľ, ktorý bol pri pitve, doniesol nám ukázať asi desaťcentimetrový kúsok čreva. Bolo na ňom sedemnásť dier. O dva mesiace našli jeho vraha zaškrteného na nemocničnom lôžku. Nikdy sme sa nedozvedeli, kto ho zaškrtil (s. 48).“
Ukážka z knihy
Dostal som puzdro. Je to alumíniová tuba, vyhladená do ligotava, ktorá sa otvára v prostriedku. Má dve časti, zapadajúce do seba. Obsahuje päťtisícšesťsto frankov v nových bankovkách.
Keď mi ju doručia, bozkám konček tuby dlhej šesť centimetrov a hrubej ako palec; áno, bozkal som ju, kým som si ju vopchal do konečníka.
Nadýchol som sa zhlboka, aby vnikla do hrubého čreva. To je moja nedobytná pokladnica. Môžu ma vyzliecť donaha, môžu mi roztiahnuť nohy, kázať mi kašlať, zohnúť sa vo dvoje, nezistia, či niečo mám.
Tuba vnikla hlboko. Stala sa časťou mňa samého. Je mojím životom, mojou slobodou, ktorú nosím v sebe. (s. 19)
V roku 1967 sa Henri Charrière, šesťdesiatročný bývalý väzeň, dostal do finančnej núdze. Aby si pomohol, rozhodol sa napísať knihu o svojich dobrodružných útekoch z väzenia. Vznikol tak jeden z najväčších svetových bestsellerov, dodnes preložený do 21 jazykov. Jeho rozprávanie je strhujúce, opisy detailné a presné, dialógy stručné a akcia strieda akciu. Kniha sa volá Papillon, v slovenskom preklade Motýľ, má 610 strán, ale nikdy nenudí a zvádza čitateľa k tomu, aby radšej nespal, akoby mal prestať čítať.
239 vydaní
Ešte aj dnes pôsobí úspech tejto knihy ohromujúco. Bývalý francúzsky galejník, ktorý predtým nič nenapísal, sa z nuly takmer okamžite dostal na prvé miesto v predaji.
Keď jeho kniha v roku 1969 vyšla v Paríži, za desať týždňov sa jej predalo sedemstotisíc kusov. Najpredávanejšou francúzskou knihou bola 21 týždňov a do konca roka sa jej predalo 1,5 milióna kusov. Na svete dodnes vyšla v 239 vydaniach v 21 rôznych jazykoch a nachádza sa v prvej desiatke najznámejších a najčítanejších svetových kníh.
A pritom nešlo o vypočítanú marketingovú zlátaninu ako Da Vinciho kód či Päťdesiat odtieňov sivej, ale o spomienky, či presnejšie, knihu, ktorá bola napísaná týmto štýlom.
Úteky z pekla
Henri Charrière (1906 – 1973) sa do roku 1931 živil ako drobný zločinec a pasák. Jeho život sa radikálne zmenil, keď ho obvinili z vraždy a odsúdili na doživotie. Pre 25-ročného človeka to bol vlastne rozsudok smrti, pretože trest si mal odsedieť v trestaneckej kolónii vo Francúzskej Guyane, ležiacej v rovníkovej oblasti Južnej Ameriky.
Polovica až 70 percent z nových trestancov tu každý rok zomrela buď na tropické choroby, alebo rukou iného spoluväzňa. Charrière, ktorý vždy tvrdil, že je nevinný, sa rozhodol, že za každú cenu z tohto pekla ujde.
Henri Charriére sa do Francúzskej Guyany predsa len vrátil: aby sa mohol odfotiť na obálku knihy. Ruiny väzenskej budovy stoja na ostrove sv. Jozefa dodnes. (zdroj: bookcovers.com)Tých útekov bolo celkovo desať a práve o nich je celá jeho kniha, ktorá sa končí v roku 1944, keď sa mu podarilo dostať do Venezuely a usadiť sa tam bez toho, aby ho vrátili francúzskym úradom. Motýľ, čo bola prezývka, ktorú Charrière dostal podľa tetovania na hrudi, bol konečne voľný a mohol začať život bezúhonného občana – samozrejme, bez možnosti návratu do Francúzska.
Ako vznikol Motýľ
Úvod ku knihe napísal jej editor Jean Pierre Castelnau a dozviete sa z neho, ako kniha vznikla – zemetrasenie, ktoré v roku 1967 postihlo Caracas, hlavné mesto Venezuely, zničilo aj nočný klub, ktorého majiteľom bol Henri Charrière. Ocitol sa tak na mizine.
