BRATISLAVA. Mečiarove amnestie boli zneužitím práva, aké nemalo v novodobej histórii Slovenska obdobu. V nedeľňajšej relácii V politike na TA3 to povedal Jozef Vozár z Ústavu štátu a práva Slovenskej akadémie vied.
„Keď hľadajú učebnicové riešenia na zrušenie týchto amnestií, nemôžeme v ústave alebo v nejakých teoretických dokumentoch hľadať návody, ako túto amnestiu zrušiť. A tu sa stalo to, že nenájdeme podobný prípad toho, že by v demokratickej krajine odchádzajúci prezident využil inštitút na potlačenie svojej činnosti alebo činnosti svojich blízkych,“ pokračoval s tým, že minimálne politickú zodpovednosť by mal mať ten, kto amnestiu vydal.
Právo a verejný záujem
„Toto v demokratických krajinách nenájdeme a treba si uvedomiť, že aké máme princípy, o ktoré sa bijeme. Na jednej strane hovoríme o retroaktivite a o dobre myslenom nadobudnutí práv tých, ktorí prijali amnestiu. To je možno desať ľudí, ktorí rozhodli o tom, že sa únos syna prezidenta Kováča do zahraničia uskutoční a ktorí ho urobili,“ dodal Vozár s tým, že na druhej strane je verejný záujem a spravodlivosť.
Ako ďalej v televíznej relácii poznamenal, ctí si, že poslanci Smeru a aj ostatní poslanci hľadajú možnosť čisto právneho riešenia. „Ale kde boli tí istí poslanci, keď sa v roku 2006 negovalo rozhodnutie ústavného súdu?,“ pýtal sa v televízii.
Normatívny akt
„Názory, ktoré hovoríte, sú politicky veľmi naklonené a identifikovateľné. Keď hovoríte o amnestii a o tom hroznom skutku, tak sa objavujú také názory, že z amnestií okolitých krajín boli také, ktoré anulovali. Vzbudili veľký rozpor, masívne prepustili rad vrahov, ktorí potom páchali vraždy. Voči týmto amnestiám bol veľký odpor verejnosti,“ reagoval v politickej relácii poslanec NR SR Miroslav Číž (Smer).
Podľa neho je amnestia normatívny právny akt, ktorý vydáva orgán výkonnej moci a zmocnenie na vykonávanie tejto funkcie dáva Ústava.
„Potom nastáva otázka jadra ústavy a ústavného zákona, do akej miery môže vstupovať ústavný zákon do ústavy stanovenou deľbou moci,“ zhrnul Číž.
Hierarchia moci
Prodekan Právnickej fakulty UK Marián Giba zas pripomenul, že tu nejde o zásah zákonodarnej moci, ale o zásah moci ústavodarnej.
„Jednoducho, v štáte existuje najvyššia moc, a to je ústavodarná. Určuje pravidlá a riadi všetky ostatné moci, ktoré patria občanom v podmienkach nášho ústavného systému. Túto ústavodarnú moc vykonáva Národná rada ústavným zákonom,“ hovoril a doplnil, že potom existujú tri moci, ktoré sú tejto moci podriadené, a to sú zákonodarná, výkonná a súdna.
„Keď teda Národná rada prijíma zákon, tak ju viaže Ústava a súčasne tá istá Národná rada ju má právo zmeniť, pretože ju prijala a ona zriadila ústavný súd. Otázka, ktorá by sa mala viesť, je práve o tom, či my tu chceme zaviesť nejakú hierarchiu medzi ústavou a ústavnými zákonmi. Pretože ústavný zákon a zákon je veľký rozdiel,“ ukončil Giba.
