BRATISLAVA. Fotografia Ivana Lexu, ktorý skáče do vody na Slnečných jazerách, sa stala legendou. Bolo to v roku 1999, v tom čase tvrdil, že je práceneschopný a nemôže si plniť poslanecké povinnosti. Fotograf denníka SME Marek Velček exriaditeľa SIS v tejto pozícii nemohol prehliadnuť.
Dnes však môže päťdesiatpäť ročný Lexa pozornosti uniknúť celkom ľahko. Šedivejúci chlap nijako nevyčnieva z davu, dokonca opäť začal naberať na hmotnosti, ktorú stratil počas svojho úteku pred trestným stíhaním.
Svoje nečakané stretnutie s ním opisuje na svojom facebooku aj poslanec z klubu SaS Ondrej Dostál. Lexu mal tento týždeň kývnutím hlavy pozdraviť na úrade pričom si vraj vôbec neuvedomil, o koho ide.
Príbeh, ktorý písal Lexa čiernym tušom Čítajte „Takého Lexu by som určite spoznal v base, ale čo, do pekla, hľadal na staromestskom úrade?“ pýta sa Dostál vo svojom statuse s tým, že ľudí ľahšie rozpozná v prostredí, v ktorom ich očakáva.
Bývalý šéf Slovenskej informačnej služby sa začiatkom týždňa vrátil z Mexika. Opálený a očividne v dobrej nálade ale odmietol odpovedať na otázky televízie Markíza a denníka Nový Čas, ktorí ho čakali na letisku. Neprezradil svoj názor na zrušenie Mečiarových amnestií ani to, čo presne v Mexiku robil.
Lexa dnes žije v ústraní, venuje sa najmä podnikaniu v cestovnom ruchu a koňom, ktoré sú jeho dlhodobou vášňou. Jeho najväčšou pýchou je Areál zdravia Rozálka, ktorý sa nachádza pri Pezinku.
Tam sa s Lexom stretol aj reportér denníka SME.
Opozícii sa nepáči, ako chce vláda rušiť Mečiarove amnestie. Kollár návrh nepodporí Čítajte Petrochemické začiatky
K Lexovmu jazdeckému areálu Rozálka ale vedie veľmi dlhá cesta. Rodenému Bratislavčanovi sa ešte v 80. rokoch črtala sľubná kariéra v petrochemickom priemysle.
Študoval na Chemickotechnologickej fakulte Slovenskej vysokej školy technickej (dnes STU) a po škole začal pracovať v Slovnafte. Je spoluautorom piatich chemickotechnologických patentov.
Okrem rôznych nových a komplikovaných postupov vymyslel napríklad aj spôsob, ako vyrobiť pohonné látky bez ropy. Stačiť na to má len plastový odpad.
„S Ivanom sa poznám dobre, vždy to bol veľmi pracovitý chalan,“ hovorí Karol Hlinšťák, ktorý bol kedysi riaditeľom rafinérskej výroby a s Lexom na dvoch patentoch spolupracoval. Viac o ňom ale rozprávať nechcel, namiesto toho sa rozhovoril o tom, aký bol Slovnaft kedysi špičkový podnik.
„Bola to jedna z najskvelejších rafinérií na svete, tam bolo spracovanie ropy do poslednej kvapky na vysoko kvalitné produkty,“ tvrdí.
Po roku 1989 však prišla privatizácia a obrovské peniaze, ktoré podnik prinášal, začali plynúť do súkromných rúk. Zároveň sa postupom času prestalo investovať do technológií a kedysi špičkový Slovnaft sa postupne dostal na úroveň priemerných rafinérií.
Na jednom z patentov, pri ktorých sa nachádza Lexovo meno, je uvedený aj Slavomír Hatina, neskorší privatizér Slovnaftu.
