Jedni ho velebia, iní zasa zatracujú. Rozmanitosť pohľadov na jeho osobu robí z Jána Juraja Staneka kontroverznú postavu slovenskej vojnovej histórie.
Kým na Slovensku koncom augusta 1944 vypuklo Slovenské národné povstane, dosiahol rodák z Hrušovian pri Topoľčanoch v armáde sľubný kariérny postup.
V roku 1935 zavŕšil štúdium na Vojenskej akadémii v Hraniciach na Morave. Po rozbití Československej republiky ho prijali do slovenskej armády. Zúčastnil sa na ťažení proti Poľsku, niekoľko mesiacov pôsobil na východnom fronte a od októbra 1943 na Ministerstve národnej obrany v Bratislave, kde sa ujal funkcie šéfa vojenskej spravodajskej služby.
Od začiatku druhej svetovej vojny hral Stanek na dve strany. Vedel sa prispôsobiť okolnostiam, dokázal plávať v kalných vodách spravodajských hier. Na východnom fronte si tak ako väčšina slovenských dôstojníkov vzorne plnil úlohy. V auguste 1943 sa jeho fotografia vynímala na titulnej strane časopisu Slovenské vojsko.
Spod Urpína na more. Prvý slovenský kapitán prežil vojnu i stroskotanie Čítajte Už v roku 1939 však Stanek spolupracoval s bratislavskou odbojovou skupinou Flóra, ktorá bola napojená na exilovú československú vládu v Londýne. „Ak by sa na to prišlo, stihol by ho prinajmenšom disciplinárny postih," vysvetľuje Jozef Bystrický z Vojenského historického ústavu.
Tvrdý chlapík
Stanek sa netajil tým, že ako spravodajský dôstojník siahol občas ku krajným metódam. „Na súde po vojne vypovedal, že počas poľského ťaženia v úsilí získať informácie zbil poľského špióna bičíkom. Maďarského špióna zasa vyfackal. Opísal tiež moment, ako na okupovanom sovietskom území chytili mladé ruské dievča, ktoré spolupracovalo s partizánmi. Keď nič neprezradilo, nechal ju vyzliecť a zbiť. Stanek však tvrdil, že pri vypočúvaní zvykol prevziať iniciatívu až vtedy, keď zlyhali jeho podriadení,“ hovorí Bystrický.
Začiatkom roka 1944 už Stanek spolupracoval s centrom odbojového hnutia v Bratislave, aj so skupinou dôstojníkov okolo Jána Goliana. Zároveň však pomáhal napĺňať zámery svojho nadriadeného, ministra obrany Ferdinanda Čatloša.
Generál Čatloš, uvedomujúc si situáciu na fronte, chystal komplot proti ľudáckej vláde, ktorej bol členom. Plán vojenského prevratu dostal názov Čatlošovo memorandum.
„Čatloš potreboval prepraviť svoje memorandum do Moskvy a vedel, že Stanek to vie sprostredkovať,“ hovorí Bystrický. Čatlošov plán sa však nezrealizoval, pre československú vládu v Londýne a Sovietov bol skompromitovaný minister politicky neprijateľný.
Bitka o Telgárt
Podvečer 29. augusta vydal veliteľ Vojenského ústredia podplukovník Golian v reakcii na príchod nemeckých vojsk na Slovensko vojenským útvarom a posádkam heslo Začnite s vysťahovaním. Vojaci v Bratislave však vyčkávali. Aj vinou váhajúcich dôstojníkov sa bratislavská posádka k povstalcom nepridala, 1. septembra ju Nemci bez boja odzbrojili.
Stanekovi sa podarilo uniknúť na povstalecké územie. Určili ho za veliteľa obranného úseku II. taktickej skupiny pri Telgárte.
„O Stanekovi bolo známe, že je tvrdý a Golian niekoho takého potreboval. Obrana na východnom úseku totálne kolabovala, jednotky pešieho pluko 5 neriadene ustupovali,“ hovorí Bystrický.
„Skupina pešieho pluku 5. bola v žalostnom stave. Mužstvo i dôstojníci boli vyplašení. Vo väčšine mužstva sa prejavovala snaha zmiznúť, lebo už štvrtý deň väčšia časť skupiny nedostala stravu. Stanek vydal rozkaz držať obsadené miesta a pohrozil, že kto sa pokúsi o útek, nechá ho zastreliť. V noci dostalo mužstvo teplú stravu, chlieb a fajčivo," opisoval vo svojich spomienkach na SNP generál Jozef Marko.
Ráno, 5. septembra, povstaleckí vojaci podporovaní partizánmi a horehronskými dobrovoľníkmi zaútočili a po tvrdom boji Nemcov z Telgártu vytlačili.
