Zachytil sa o dva väčšie kusy dreva a oprel sa o ne. Drsné drevo a zvyšky povrazov
mu zodrali kožu a rany ho v slanej vode veľmi štípali a boleli. Mučil ho hlad, trápili kŕče. Strácal sily. Čakal, kedy sa jeho nevládne ruky odrazu skĺznu z dreva a on klesne bez stopy do hlbín veľkého oceánu. Ale vydržal!
Na lúke pod Urpínom ležalo chlapča a hľadelo na oblohu, po ktorej sa premávali biele oblaky. Stačilo mu trochu detskej fantázie. Aké by to bolo krásne byť kapitánom lodí, spoznávať nové kraje...
Chvíľa, ktorá ho zasnúbila s morom
Július Thurzo mal pätnásť, keď sa mu začal plniť jeho sen. O jeho životnom osude rozhodol prospekt Uhorskej námornej akadémie vo Fiume (dnešnej Rijeke), ktorý sa dostal do rúk žiakovi nižšej triedy evanjelického gymnázia v Banskej Bystrici. Dozvedel sa z neho, že schopní chlapci môžu na tejto škole zadarmo študovať a neskôr sa stať kapitánmi lodí. Július neváhal. Už päť rokov bol polosirota. Chcel matke uľahčiť náročnú starostlivosť o rodinu.
Železnému kapitánovi od slovenského Stalingradu po vojne zlomil väzy list Čítajte Prijatý – stálo v správe z Fiume, ktorá dorazila do Banskej Bystrice. Bola to chvíľa, ktorá ho zasnúbila s morom, napísal Štefan Veselý v predslove knihy Po svetových moriach, ktorá vyšla v roku 1973 a ponúkla štyri Thurzove cestopisné črty.
V novom prostredí si rýchlo zvykol aj napriek počiatočnej neznalosti cudzieho jazyka. Hlavné predmety sa v akadémii prednášali v taliančine. V liste matke a sestrám z 31. januára 1898 sa už mohol pochváliť prvým vysvedčením.
„Z náboženstva, z ktorého som ešte ani neodpovedal, som dostal 2, z matematiky 4, z rysovania 1, z maďarčiny 1, z taliančiny 3, z krasopisu 1, z držania sa 1, z usilovnosti 1, z úpravy 1. Všetci, čo sme v internáte a nevieme po taliansky, dostali sme z matematiky elégséges - dostatočnú. Medzi spolužiakmi, ja mám však v internáte vôbec najlepšie svedectvo. Môžem však povedať, že z taliančiny som si zaslúžil lepšiu známku...“
Matka ho počas štúdia dotovala, z čoho mal mladík výčitky. „Už sa hanbím od teba pýtať,“ písal.
Zo šestnástich prežilo päť
Počas krátkych návštev domova sa Juraj Thurzo zoznámil s Kornéliou Petrikovichovou, ktorá sa stala ženou jeho života. V neskorších listoch ju nazýval svojím anjelom strážnym.
Námornú akadémiu vo Fiume dokončil v roku 1900 a onedlho na to sa už vydal na palube parníka Szent István (Svätý Štefan) do Brazílie. Dlhé večery si krátil hrou na gitare či na husliach. Mal tiež krásny hlas. V jednom z listov písal domov, ako všetci na lodi radi počúvajú, keď hrá na husliach slovenské piesne.
