S uznaním na neho dodnes spomínajú najmä v Zemianskych Kostoľanoch a Podbrezovej. Kto bol chlapík s typicky nemeckým menom, ktorý sa v prvých hodinách Slovenského národného povstania postavil na odpor postupujúcim Nemcom?
Ľudmila Klimová mala päť rokov, keď s mamou a dvoma súrodencami koncom augusta 1944 opustili služobný byt v Zemianskych Kostoľanoch a uchýlili sa u švagrinej v Tajove. To bolo naposledy, čo videla svojho otca.
„Zostali nám po ňom tieto tri fotografie," vysvetľuje 78-ročná pani a z obalu postupne vyberá zožltnuté stránky starých dokumentov, kópie novinových článkov o Adolfovi Weinholdovi, či životopis, ktorý o manželovi úhľadným písmom pripravila jej mama. „Tu je napríklad povolenie na vlastnenie rádiostanice, keďže otec bol rádioamatér," ukazuje list s niekoľkými pečiatkami. Najstaršia má pražský domicil a letopočet 1934.
Pomáhal, kde bolo treba
Adolf Weinhold sa narodil 10. decembra 1903 v Stropkove, no jeho predkovia prišli na východné Slovensko ešte v 19. storočí z Warnsdorfu v západných Čechách. Značnú časť života prežil v Prahe, kde študoval na Vysokom technickom učení a neskôr sa zamestnal na Štátnom štatistickom úrade.
Železnému kapitánovi od slovenského Stalingradu po vojne zlomil väzy list Čítajte Po obsadení Prahy nemeckým wehrmachtom v marci 1939 sa vrátil na Slovensko. Aj tu pracoval na štatistickom úrade, ale prihlásil sa na výzvu ministerstva obrany, keďže bol dôstojníkom v zálohe a v auguste 1939 vstúpil do služieb armády.
Weinhold vykonával vojenský priemyselný dozor nad dvanástimi vojenskými strategickými podnikmi na strednom Slovensku vrátane Železiarní v Podbrezovej, ktoré počas druhej svetovej vojny patrili do nemeckého vojenského koncernu Herman Göring Werke.
„Neustále sa pohyboval medzi robotníkmi, či už na pracoviskách, alebo v súkromnom živote. Pomáhal, kde bolo treba, celou váhou svojej funkcie, odstraňoval krivdy a sústavne, od svojho príchodu do Podbrezovej, vytváral predpoklady pre odboj proti Nemcom a ich pomáhačom," napísali o Weinholdovi dva roky po vojne noviny Podbrezovan.
Kto nesúhlasí, môže odísť
Na jar 1944 ho z Horehronia preložili do Vojenského technického a chemického ústavu v Zemianskych Kostoľanoch. V tom čase už bol v kontakte s podplukovníkom generálneho štábu Jánom Golianom i ďalšími antifašisticky zmýšľajúcimi dôstojníkmi, ktorí plánovali ozbrojené vystúpenie slovenskej armády proti Nemcom.
Aj v novom pôsobisku mal po ruke spoľahlivých dôstojníkov Jozefa Hurtu, Rudolfa Kolníka, Štefana Krátkeho, Vladimíra Olasa či Jána Litvanského.
„Ešte pred vydaním Golianovho hesla boli u nás 29. augusta bratia Veselovci a inžinier Marko. Od tej chvíle môj manžel nepoznal inú prácu ako vojenskú,“ spomínala po rokoch vdova po kapitánovi Ľudmila Weinholdová.
Po vypuknutí Povstania dôstojníci v Zemianskych Kostoľanoch najskôr odstavili posádkového veliteľa podplukovníka Eduarda Lifku.
