Bol pekný jarný deň, keď v sobotu 1. apríla 1989 otvorili pre verejnosť vynovené legendárne parížske múzeum Louvre s pyramídou zo skla a kovu.
Roky sa pre túto modernú stavbu v srdci francúzskej historickej inštitúcie hádali politici, novinári aj občania, no v tento deň to vyzeralo, akoby spor okolo nej nikdy ani nebol.
Žiadne demonštrácie, iba davy ponáhľajúcich sa návštevníkov do nových veľkorysých presvetlených podzemných vstupných priestorov do múzea a k priesvitnej pyramíde obkolesenej vodou. Päť dní bol vstup do múzea zadarmo a konali sa aj nočné prehliadky.
V skutočnosti nešlo len o jednu pyramídu, bolo ich päť. Tá najznámejšia stojí na námestí pred múzeom, okolo nej sú tri malé a ďalšia je vnútri vo vstupných priestoroch múzea – obrátená „dolu hlavou“.
Obišiel všetkých
Keď si túto stavbu v roku 1983 objednal francúzsky prezident François Mitterrand, prirovnávali ho k egyptskému faraónovi. Vo Francúzsku nebolo nezvyčajné, že prezident dá postaviť z vlastnej iniciatívy akýsi „svoj“ monument, urobili to aj jeho predchodcovia. Georges Pompidou má svoje Centre Pompidou a Valéry Giscard d’Estaing múzeum Musée d’Orsay.
No Mitterrand obišiel všetkých. Nezaujímal ho názor ministerstva kultúry, vedenia francúzskych múzeí a nedal spraviť ani architektonickú súťaž. Riadenie projektu zveril neznámemu úradníkovi Emilovi Biasinimu. Ten mal šťastnú ruku a odporučil mu čínsko-amerického architekta, ktorý neznámy rozhodne nebol.
Ieoh Ming Pei mal diplomy zo špičkových univerzít MIT a Harvard a v tom čase mal už za sebou veľké projekty, akými bola Knižnica a múzeum J. F. Kennedyho a veža John Hancock Tower v Bostone či Národná galéria umenia vo Washingtone.
