Agneša Krahulcová-Herzová sa narodila 4. augusta 1922 vo Veľkej Lomnici v nemecky hovoriacej židovskej rodine. Na svoje detstvo so sestrou Juditou spomína ako na ostrov pokoja.
Agnešini starí rodičia vlastnili v Prešove bryndziareň, jej otec František pracoval ako poľnohospodársky správca veľkostatku neďaleko Spišskej Novej Vsi. František bol jednoduchý a príjemný človek, vždy mal veľa priateľov. Deti pobádal k učeniu.
V rodine Herzovcov žila „Fräulein", Nemka z českého pohraničia, ktorá matku aj dcéry učila po nemecky. Nemčina bola spoločným jazykom Agnešiných rodičov a oni prísne dbali o to, aby sa dcéry učili spisovný jazyk, a nie nárečie používané na Spiši.
Spišský región bol počas prvej republiky kultúrne a národnostne pestrý. V zhode tu žili najmä Nemci, Slováci, Maďari a Židia a obvykle sa každý dorozumel aspoň dvoma jazykmi.
Židovská komunita v regióne bola v tých časoch silno zastúpená, avšak rodičia boli nábožensky vlažní a deti si nevytvorili silné puto k židovstvu a k viere.
Dievčatá mali na vidieku šťastné detstvo. Hoci otcovo podnikanie neskôr skrachovalo a finančná situácia už nebola taká priaznivá, rodina urobila všetko pre to, aby dcéra mohla študovať.
Keď otec prišiel o statok, dostal možnosť starať sa o menšie hospodárstvo v Chraste nad Hornádom, akoby načierno. Matka šila šnurovačky. V období, keď sa Hitler v Nemecku dostal k moci, sa Agneša stala študentkou slovenského osemročného gymnázia v Kežmarku.
Keď sa koncom tridsiatych rokov začala v Československu zhoršovať spoločensko-politická situácia, väčšina židovských rodín sa rozhodla vybrať svoje deti z gymnázia.
Agneša ešte stihla ukončiť štúdium a zmaturovať na gymnáziu v Spišskej Novej Vsi, ale písal sa rok 1940 a na Slovensku už v plnom prúde prebiehalo antisemitské štvanie. Vtedy ešte netušila, že jej svet sa obráti hore nohami.
Odrazu boli nepriatelia
S protižidovskými opatreniami začala už autonómna vláda Jozefa Tisa v roku 1938, teda ešte pred priamym nátlakom nacistického Nemecka. Rozsah opatrení sa sústavne rozširoval.
Slovenskí Židia boli najskôr vylučovaní zo štátnej služby, boli im odobraté podniky a majetky, nemohli pracovať v slobodných povolaniach. Režim ich neskôr úplne spoločensky izoloval, najmä zákazom vstupu na verejné miesta a voľného cestovania.
V rámci arizácie židovských podnikov v roku 1941 Agnešini starí rodičia prišli o bryndziareň.
„Nebolo to obdobie, v ktorom by bolo hodno žiť. A teraz nemyslím moju situáciu alebo nejakej židovskej rodiny. Ľudia, ktorí tu žili, pracovali a priatelili sa, odrazu stáli proti sebe ako nepriatelia. Bola to hnusná doba,“ hovorí Agneša.
Agnešin otec, sám Nemec, mal veľa nemeckých priateľov. Niektorí za ním chodievali aj vtedy, keď už platili protižidovské zákony. Keďže bol hospodársky dôležitý, načas dostal výnimku, ktorá platila aj na manželku, ale na deti sa nevzťahovala. Bolo zrejmé, že v Kežmarku nemôžu zostať.
Pravdepodobne vďaka priateľom sa rodine podarilo získať falošné doklady a emigrovať za príbuznými do Budapešti. V čase, keď na Slovensku vláda začala s deportáciami židovského obyvateľstva do vyhladzovacích táborov, Budapešť im načas poskytla ochranu. Pre bezpečnosť sa rozdelili.
Agneša so sestrou bývali u nemeckého vysokoškolského profesora. Ten sa s manželkou staral o štyri zverené deti. Statočný profesor bol odhodlaný deti učiť, čo predstavovalo v čase neustáleho nebezpečenstva veľké riziko. V Budapešti žila Agneša tri roky.
V tomto období stretla aj svoju životnú lásku – Juraja Krahulca z Bratislavy.

Hlboko v nevedomí
Ani v emigrácii sa mladým ľuďom nepodarilo uniknúť pred mašinériou nacistického režimu. Po nemeckej invázii na jar roku 1944 horthyovské Maďarsko začalo s transportmi židovského obyvateľstva.
Tie trvali do júla, keď boli po hrozných svedectvách slovenských utečencov z Osvienčimu Vrbu a Wetzlera a po tlaku svetových osobností načas zastavené. Po dosadení pronacistickej vlády ich opäť obnovili.
Pravdepodobne v zimných mesiacoch 1944 boli Agneša a Juraj Krahulec deportovaní do koncentračných táborov v Nemecku a Rakúsku. Matku a sestru Judit deportovali tiež, ale podarilo sa im zostať spolu.
Otca odvliekli do Osvienčimu, najväčšieho nacistického tábora, kde skončila väčšina budapeštianskych Židov.
“„Niekedy sa čudujem, odkiaľ sa v mojom živote nabralo toľko šťastia, že som túto dobu prežila. A je to šťastie? Niekedy pochybujem.“
„
Obraz vagóna smerujúceho do ženského tábora v Ravensbrücku, kde zahynula aj Milena Jesenská, je v Agnešinej pamäti stále živý. Spomienky na toto obdobie sú však uložené hlboko v nevedomí: „Na veľa vecí si nespomínam. Stalo sa mi to.“
Agneša ťažko pracovala v továrenskej výrobe. Schopnosť pracovať znamenala nádej na prežitie.
„Prakticky v ktorejkoľvek hodine sa mohlo stať niečo, čo by mi mohlo vziať život. A ja som to zatlačila, akoby to neexistovalo. A to skutočné nebezpečenstvo, Osvienčim, to som si uvedomila, až keď už pomaly ani neexistoval, spomína Agneša.
Na jar 1945 už bolo evidentné, že sa blíži Červená armáda. Velitelia SS potrebovali narýchlo zahladiť stopy, preto nariadili pochod väzenkýň smerom na sever. Na pochode smrti sa zúčastnili tisíce žien. Červenou armádou boli oslobodené 30. apríla 1945.
„Niekedy sa čudujem, odkiaľ sa v mojom živote nabralo toľko šťastia, že som túto dobu prežila. A je to šťastie? Niekedy pochybujem,“ pýta sa Agneša.
Hnev na osud
Keď sa najbližšia rodina po skončení vojny opäť zišla, bolo neľahké vyrovnať sa so zážitkami uplynulých mesiacov. Zdalo sa ťažko uveriteľné, že z najužšej rodiny všetci prežili.
„Mama vtedy povedala: ,To je kapitola života, ktorú buď uzavrieme a budeme ďalej normálne žiť, alebo ju neuzavrieme a všetci sa zbláznime.‘“
Otec však následkom veľkého utrpenia podľahol.
Po oslobodení sa Agneša s Jurajom zosobášili. Obaja dočasne zanevreli na Slovensko. „Hnevala som sa na osud, že som sa narodila Židovkou, že vôbec existujú Židia, hnevala som sa na tieto poondiate časy.“
Manželia sa presťahovali do Prahy, kde vyštudovali farmaceutickú fakultu. Narodili sa im dve deti. V Prahe zostali žiť dlhé roky: Agneša pracovala ako lekárnička a Juraj sa venoval výrobe dámskych kabeliek.
Priateľstvo nemeckého profesora s rodinou pokračovalo aj dlho po skončení vojny.
Pamätníčka je presvedčená, že na minulosť sa zabudnúť nedá a nedá sa ani odstrihnúť a začať úplne odznova, no nezostala v nej žiadna zlosť, ani hnev či urážka.
O politiku sa veľmi nezaujímala, zakúsila však, ako veľmi ovplyvňuje ľudí: „Schválne a vedome tomu druhému ublížiť a vedieť, že to môže mať hrozné následky, neviem, odkiaľ sa to v ľuďoch berie. A tá doba nezmizla. Tá je tu. Ľudia to v sebe nosia.“
Príbehy 20. storočia
je projekt neziskovej organizácie Post Bellum SK, ktorú financujú najmä drobní darcovia.
Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa.
Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, môžete napísať na pamatnici@postbellum.sk.
Ak chcete projektu pomôcť, môžete sa stať členom Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo poslať jednorazový dar na účet
SK12 0200 0000 0029 3529 9756.
Autor: Eva McDaniel

Beata
Balogová
