Autor: Marián Leško / Trend
Ľ udová strana Naše Slovensko (ĽSNS) sa na svojej webovej stránke pochválila, ako oslávila 14. marec. Vraj to urobila „veľkolepým podujatím spojeným s charitatívnou zbierkou“. K textu pripojila fotografie, aby každý videl, že niekoľko rodín dostalo od strany presne 1 488 eur.
Šifru v podobe čísla 14 používajú neonacisti na celom svete, keď chcú dať najavo, že sa hlásia k nadradenosti bielej rasy (krédo tohto hnutia je vyjadrené štrnástimi slovami). Číslo 88 je skratkou pre pozdrav Heil Hitler.
Viacerí analytici si položili otázku, prečo to vlastne strana Mariana Kotlebu urobila. V posledných mesiacoch sa totiž snažila svoj obraz vo verejnosti skôr zmierňovať, ako radikalizovať. A potom sa na webovej stránke sama „zašifrovane“ prihlásila k neonacizmu.

Táto rozpoltenosť vyplýva zo skutočnosti, že ĽSNS sa musí prezentovať ako strana zlučiteľná s demokratickým a právnym štátom. Ale zároveň musí z času na čas urobiť gesto, aby „svojich“ uspokojila, že to iba predstiera, lebo zostáva tým, čím bola. Stranou, ktorá dnešný poriadok zničí.
Otázka neznie tak, či sa demokratický právny štát môže voči takej strane brániť. Otázka znie, ako má pri tom postupovať, aby sa bránil účinne.
Bojovná demokracia
V tridsiatych rokoch minulého storočia sa ukázalo, že demokraticky, čiže voľbami, môžu prísť k moci strany a hnutia, ktoré najskôr zbavia vybranú skupinu obyvateľstva jej ľudských a občianskych práv a potom odoberú politické práva všetkým.
Po skúsenostiach s nacizmom a fašizmom pred druhou svetovou vojnou a po skúsenostiach s „ľudovodemokratickými“ režimami po nej majú viaceré demokratické štáty priamo v ústavách zakotvené ustanovenie, že strany, ktoré sa usilujú o narušenie alebo odstránenie slobodného demokratického poriadku, sú protiústavné.
Od moderného štátu sa vyžaduje a očakáva, že bude bojovnou demokraciou – demokraciou bojujúcou s každým, kto chce využiť slobodnú súťaž politických síl na to, aby nastolil politickú a občiansku neslobodu.