Na svojej dobrodružnej ceste cez štyri kontinenty a trinásť krajín Slovák žijúci v Česku neminul ani korunu a k tomu stretol úspešných ľudí zo Silicon Valley či Hollywoodu. Predsa sa vrátil domov a neľutuje. „Je vtipné, že som musel ísť okolo celého sveta, aby som zistil, že sa chcem presťahovať o dvesto kilometrov ďalej,“ smeje sa STANISLAV GÁLIK.
Keď sa človek pozrie na váš životopis, vyzeráte ako prototyp mladého úspešného muža, rozbehli ste značku luxusných oblekov, dostali ste sa do českého rebríčka najtalentovanejších ľudí pod 30 rokov. Čo sa stalo, že ste sa rozhodli toto všetko zanechať, opustiť prácu, predať dom, auto a vydať sa stopovať?
V jednom období mi nevyšli úplne všetky investície a do toho som sa ešte začal rozvádzať. Zamyslel som sa, či som spokojný, a zistil som, že nie. Spýtal som sa seba samého, čo by som chcel, aby som bol znovu spokojný. Povedal som si, že by som chcel cestovať nejakým originálnym spôsobom a napadol mi richhike - cestovanie stopom s bohatými ľuďmi. Lepšie, než chodiť stále do tej istej práce tou istou cestou, vidieť stále tých istých ľudí.
Nebáli ste sa, že sa nebudete mať k čomu alebo kam vrátiť?
Strach tam asi nebol, skôr som veľa premýšľal. Bol som konateľom vo dvoch firmách, v ďalších dvoch som bol v predstavenstve, v jednej firme v dozornej rade. Človek si myslí, že nemôže odísť, veď má toľko záväzkov, prácu, ale pritom vlastne môže. Skôr, než by som mal strach, som sa tešil na to, čo zažijem.
Váš stop nebol taký, ako si bežný človek predstaví, konzervy v batohu a prespávanie pod stanom. Taká predstava vás nelákala?
Hovoril som si, že by som chcel ísť niekam stopom a páčilo by sa mi ísť stopom okolo sveta. Vedel som, že mám neobmedzene veľa času, na účte som mal stále dosť peňazí, aby som pár rokov nemusel pracovať. Mohlo to trvať tri mesiace, rok, bolo mi to vlastne jedno, tešil som sa, že stretnem zaujímavých ľudí, naučím sa veľa vecí. No zadal som si do googlu „stopom okolo sveta“ a zistil som, že pár ľudí už okolo sveta stopuje, čo ma celkom demotivovalo. Povedal som si, že na to skúsim ísť inak.
Spomenul som si, že raz, keď som letel súkromným lietadlom do Španielska na pracovnú schôdzku, lietadlo bolo poloprázdne. Malo šesť miest a sedeli sme v ňom iba traja. Vtedy mi to prišlo veľmi ľúto, tie miesta sú už zaplatené, prečo by niekto nemohol ísť s nami? Tak som si povedal, bohvie, či by sa takto dali stopnúť súkromné lietadlá, poloprázdne jachty, poloprázdne drahé autá, sedmičkové bavoráky či S Mercedesy, čo vidíme na cestách. Hovoril som si, že by mi vôbec neprekážalo, keby som v nich sedel ja.
Rozhodli ste sa teda stopovať len bohatých ľudí. Mali ste vymyslenú stratégiu?
Zišlo mi na um, že musím ísť od jedného k druhému. Nesmiem zostať na kraji cesty a stopovať ďalej. Je tam veľmi dôležitý aspekt referencie, takže ten, ktorý vás vezie, vás musí spojiť s niekým ďalším. Tak ste stále známy známeho. Veď bohatí ľudia tiež pokojne niekoho vezmú stopom – nie je to tak, že by nechceli. Akurát nezoberú niekoho, koho nepoznajú.
Vy ste u nich aj prespávali?
