V zlatej hodinke Zeleného štvrtka Ježiš podľa Biblie v jednej chvíli pred svojimi dvanástimi učeníkmi povedal: „Veru, hovorím vám: jeden z vás ma zradí.“
Vyrieknuté slová apoštolov načisto zaskočili. Jeden reaguje s prekvapením, iný s rozhorčením, hnevom či protestujúc a ďalší so začudovanou otázkou na perách. Ktosi pri tom nechtiac prevrhne soľničku a niekomu sa zo zúfalstva už-už tisnú slzy do očí.
Leonardo da Vinci, ktorý sa narodil presne 15. apríla pred 565 rokmi, zachytil túto scénu priam mysticky.
Ako by sa inak mohla Posledná večera, jedna z najcitovanejších malieb dejín, dostať po stáročiach do toľkých reklamných kampaní, Simpsonovcov, Sopranovcov, Star Wars, adaptovali ju už aj Salvador Dalí, Andy Warhol či filmový režisér Luis Buñuel.
Nedá spávať záhadológom ani samozvaným kunsthistorikom. Kým niektorí tvrdia, že je v nej zašifrovaný dátum konca sveta, iní tvrdia, že ide o akúsi astrologickú príručku, pričom vždy tri figúry rozvrhnuté do štyroch skupín sú vlastne symboly zvieratníka sústredené okolo hlavnej postavy Slnka.
Hudobník Giovanni Maria Pala zasa napísal celú knihu len o tom, ako na obraze objavil „božskú hymnu“. Cez maľbu jednoducho nakreslil notovú osnovu a, voilà, kúsky chleba, poháre a taniere spolu s rukami apoštolov vyjavili odrazu skryté noty.
Záujem o dielo v posledných rokoch rozvíril aj Dan Brown, ktorý okrem iného špekuloval aj o tom, že na Poslednej večeri sedí za stolom v utajení aj Mária Magdaléna, domnelá Ježišova žena.
Da Vinciho však dielo usvedčuje nielen z mimoriadneho talentu, ale aj obyčajnej ľudskej omylnosti a neznalosti.
V službách mocného mecéna
Kostol Panny Márie milostí v Miláne, kde sa maľba nachádza, postavili Sforzovci na mieste bývalej kaplnky a dokončili ho v roku 1469. Muselo tam ešte voňať nezvetraným murivom, keď si najmocnejší muž mesta Lodovico Sforza, nazývaný pre svoje havranie vlasy a čiernu pleť aj il Moro – Maur, dal v roku 1493 zavolať Leonarda da Vinciho.
Renesančný génius a mocnárov obľúbenec pracoval pre známeho mecéna umenia už nejaký čas. Presnejšie od roku 1482, teda od tridsiatky. Bol jeho vojnovým inžinierom, navrhoval pre vojvodu dômyselné zbrane, podieľal sa na projektovaní vodovodu a kanalizácie, zodpovedal za dekorácie slávností a hostín a navrhol aj kupolu milánskej katedrály.
Len rok pred veľkou zákazkou namaľoval aj Lodovicovu milenku Ceciliu Gallerani, ktorá mu na svet priviedla dieťa v čase, keď si práve bral za manželku inú, mladučkú Beatrice D'Este.
Obraz známy ako Dáma s hranostajom vojvodu očaril. Opantaný krásou maľby si bol istý, že Leonardo je ten pravý, kto dokáže dokonale zvečniť nielen pôvab jeho favoritky, ale bude schopný vdýchnuť krásu a priam nadpozemský obsah aj zamýšľanej nástennej maľbe. Na severnú stenu refektára, čiže jedálne kláštora, si vysníval fresku s námetom biblického výjavu poslednej večere, ktorú Ježiš strávil so svojimi učeníkmi večer pred ukrižovaním.
Za odmenu aj vinice
Vojvoda síce umelca pravidelne motivoval veľkorysými odmenami, vyplácal mu ročnú apanáž aj honoráre, no nezriedka s omeškaním alebo krátené.
