Ján Brichta sa narodil 8. novembra 1928 v Jablonovom na Záhorí, kde vyrastal v skromných pomeroch roľníckej rodiny. Po maturite absolvoval šesť semestrov v saleziánskom pedagogickom študentáte v Šaštíne.
V apríli 1950 tu Jána aj jeho spolužiakov zastihla Akcia K, ktorou sa komunistický režim pokúsil o násilnú likvidáciu mužských kláštorov a internáciu rehoľníkov v Československu.
O niekoľko dní všetkých naložili do autobusov a odviezli do sústreďovacieho kláštora v Podolínci. „Chceli nás odlákať od nášho povolania, od nášho životného programu,“ hovorí Brichta.
Koncom augusta ich síce prepustili domov, no tam ich už čakal povolávací rozkaz do PTP. „Namiesto štúdia nám dali do ruky lopaty a čakany,“ spomína Ján.
AKCIA K: Ján Švolík (86) si spomína na pohnuté osudy rehoľníkov Čítajte Ján musel nastúpiť do tábora Libavá neďaleko Olomouca, kde panoval tvrdý režim.
Kým bol v Libavej, jeho rodičov navštívil salezián poverený organizovaním úteku do Talianska, čakalo sa však na návrat pátra Zemana, ktorý sprevádzal už prvú skupinu utečencov.
Jánova skupina mala odísť koncom októbra, no Ján pre prieťahy v Libavej svoju skupinu nestihol.
Zostal však v kontakte s kňazmi, ktorí pripravovali ďalšie úteky, napríklad so Štefanom Sandtnerom, ktorý bol v tom čase ťažko chorý a liečil sa v štátnej nemocnici v Bratislave.
Plánovanie úteku
So Sandtnerom sa dohodol, že ho každý týždeň navštívi a pripravia nový plán úteku. Páter mu dal desať obálok s menami ľudí, ktorí mali tvoriť ďalšiu skupinu utečencov.
Ján osobne odovzdával odkazy o plánovanom odchode po celom Slovensku. Keď o výsledku chcel informovať pátra Sandtnera, až po mnohých komplikáciách ho za ním pustili.
Vtedy sa Ján dozvedel, že so skupinou pôjde aj on. Ešte v tú noc sa vrátil domov do Jablonového, aby sa pripravil na odchod do zahraničia.
Ján odišiel do Šaštína, kde sa stretol so skupinou študentov i niekoľkých starších kňazov, na ktorých bol vydaný zatykač. Nadránom 8. apríla 1951 sa vydali na pochod k hraniciam.
„Celý deň pršalo. Mali sme iba kabáty a minimum vecí. Páter Zeman odslúžil svätú omšu a potom sme celý deň strávili schovaní v lesoch. Potom navečer, keď sa zotmelo, sme vyrazili.“
Namáhavý pochod v rozmočenom teréne znášali obzvlášť ťažko starší kňazi. „To nás zdržalo. Keď sme prišli k hrádzi, už sa brieždilo. Nastala dilema, ísť ďalej alebo sa vrátiť?“
Hľadanie vhodného miesta prechodu hranice sťažoval rozvodnený tok a množstvo polámaných stromov.
„Obávali sme sa, že čln sa napichne na konce polámaného dreva. Chceli sme prejsť aspoň my mladí. Ale starí nás prosili: ,Nechodťe! My tu zahynieme!‘ Súcit je súcit, rozhodli sme sa vrátiť.“
"Zdochni, sviňa!"
Cestou späť väčšinu z nich chytili príslušníci Pohraničnej stráže. Odvliekli ich na stanicu a zmlátili takmer do bezvedomia.
Potom ich previezli na Bratislavský hrad, kde bolo veliteľstvo Pohraničnej stráže celého Slovenska.
„Tam nás začali ihneď vyšetrovať. Trvalo to dva dni a dve noci: bez jedla, bez všetkého, boli sme vyhladovaní a zoslabnutí.“
Jána onedlho previezli do povestného „leopoldovského mlyna“. Tu podstúpil tri mesiace tvrdých výsluchov. Sužoval ho hlad a zima.
V noci ho mučili drepovaním na rozkaz, dostával iba chabú stravu a po troch mesiacoch schudol na 48 kilogramov.
Nakoniec mu dali podpísať zápisnicu, že ako odchovanec klérofašistického režimu sa chcel neskôr vrátiť do Československa, aby „vraždil ženy a deti.“ Ján odmietol.
Ján Brichta (zdroj: Archív J. B.)„Vtedy ma začali mlátiť, kopať, až do bezvedomia. Našiel som sa až na cele a tam ma obliali kýbľom vody, lebo nesmeli nechať väzňa v bezvedomí. Potom som začul: ,Zdochni, sviňa! Aj tak živý odtiaľto nevylezieš!‘“
Na proces, ktorý sa konal vo februári 1952, ho „pripravovali“ už v Justičnom paláci v Bratislave. Nakoniec si vypočul ortieľ – pätnásť rokov väzenia.
Po niekoľkých týždňoch v ilavskej väznici ho previezli do Jáchymova na tábor Dvanáctka. Tu ho síce už nebili, ale musel ťažko pracovať v uránových baniach.
„Situácia bola strašne ťažká, neúnosná, ale nebolo pomoci. Museli sme to prekonať,“ hovorí Ján.
V decembri Jána premiestnili na tábor Nikolaj. „Na Nikolaji bol hlad. Na všetkých táboroch bol strašný hlad, lebo ľudia nedostávali normálnu stravu.“
Umenie v Jáchymove
Fyzické strádanie si však vynahrádzal duchovným rastom. Tajne študoval klasickú nemeckú literatúru, ktorú im prednášal jeden zo spoluväzňov:
„Každý večer hodinu až dve hodiny. Vždy niekto vonku sledoval, či prídu bachari. Ja som z tých prednášok zapísal 22 zošitov. Schovávali sme to pod dlážku v baraku.“
Ján v tábore Nikolaj strávil dva roky. V roku 1954 sa sťahoval opäť, tento raz do tábora Rovnosť.
“Iba vedomie, že niečo vie, dáva človeku sebaistotu.
„
Jeho rodičia, ktorých uvidel až po piatich rokoch väznenia, podnikali všetky kroky, aby Jána predčasne prepustili.
Prvý pokus bol neúspešný, komisia to odôvodnila tým, že ešte nemá odsedenú ani polovicu trestu.
Rodičia sa nevzdávali. Jánov otec opätovne podal žiadosť. V rodnej obci sa práve zakladalo družstvo, do ktorého otec odmietal vstúpiť:
„Ja mám syna vo väzení v Jáchymove, toho prepustite a bude robiť miesto mňa. Ja som chorý a nevládzem.“
Nové konanie pred komisiou tentoraz dopadlo úspešne. Väčšina prísediacich bola za prepustenie, podmienkou však bolo, že Ján môže pracovať iba na družstve.
Vianoce 1958 už Ján trávil v rodinnom kruhu a v januári nastúpil do miestneho družstva. Ako „zradcovi robotníckej triedy“ mu priznali mzdu vo výške 258 korún.
Pracoval ako kŕmič, dojič, i závozník. Sedem rokov väzenia sa odrazilo na jeho zdravotnom stave. Nakoniec sa však čiastočne zotavil.
Na družstve pracoval až do roku 1989, popri práci vyštudoval inžinierstvo, a po roku 1990 dokonca i teologickú fakultu. V súčasnosti sa zapája do činnosti občianskeho združenia Politickí väzni Zväzu protikomunistického odboja.
Príbehy 20. storočia
je projekt neziskovej organizácie Post Bellum SK, ktorú financujú najmä drobní darcovia.
Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa.
Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, môžete napísať na pamatnici@postbellum.sk.
Ak chcete projektu pomôcť, môžete sa stať členom Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo poslať jednorazový dar na účet
SK12 0200 0000 0029 3529 9756.
Autor: Martina Fiamová
