Ošetrovať naraz dvoch znepriatelených bojovníkov, deti, ktoré narazili na mínu či zablúdené guľky, to všetko prežila Eva Kušíková ako anestéziologička organizácie Lekári bez hraníc v Afganistane a na Haiti. Dnes pracuje v banskobystrickej fakultnej nemocnici, no sleduje aj situáciu v Sýrii, z ktorej organizácia musela stiahnuť všetkých zahraničných pracovníkov. V stredu 19. apríla organizácia v Bratislave otvorila výstavu, kde predstaví svoju poľnú nemocnicu. Kušíková dúfa, že ľudia aj vďaka tomu pochopia, že krajiny by si mali navzájom pomáhať.
Prečo ste sa rozhodli robiť lekárku na Haiti a v Afganistane?
"Som človek, ktorý má rád výzvy, a toto je pre lekára ultimatívna výzva. Splnila som si tým detský sen robiť na misiách v zahraničí a zistiť, ako táto práca vyzerá. Zároveň som veriaci človek a myslím si, že dar robiť medicínu by som mala využiť v prospech iných."
Pracovali ste vo vojnových konfliktoch. Ako sa vám sledujú správy o chemických útokoch a zničených nemocniciach v Sýrii?
„Nedávno som videla originál Ženevských konvencií, podľa ktorých vojna musí mať pravidlá, ak sa po jej skončení ľudia chcú vrátiť do normálneho života. Čoraz častejšie sme však svedkami toho, že sa tieto pravidlá porušujú.
Najosobnejším príkladom je pre mňa útok na nemocnicu v afganskom Kundúze v októbri 2015, kde som pracovala sedem mesiacov. Keď som bola na ceste tam, americké letectvo ju zbombardovalo a incident doteraz nie je nezávisle vyšetrený.“
Boli ste tam s vedomím, že vás môžu zasiahnuť?
„Človek vždy musí prijať isté riziko. V tom čase však útoky na zdravotnícke zariadenia neboli také časté. Navyše americkú stranu sme v tom konflikte považovali za predvídateľnejšiu a útok z jej strany sme neočakávali.
