PRÍBEHY PAMÄTNÍKOV OD POST BELLUM

Milan Lasica: Dobre sa na tom smeje, ale žiť v tom nebolo veselé

Celoživotnou ambíciou Milana Lasicu bolo stáť na javisku a povedať niečo, čomu by sa ľudia smiali.

Milan Lasica.(Zdroj: SME/Gabriel Kuchta )

Milan Lasica sa narodil 3. februára 1940 vo Zvolene, odkiaľ pochádzala jeho matka. Pred jeho narodením rodičia žili v Košiciach, no po roku 1938, keď Košice pripadli Maďarsku, sa rodina presťahovala do Zvolena.

Otec bol bankovým úradníkom a keďže niekoľko mesiacov po Milanovom narodení dostal lepšie pracovné miesto v Tatra banke, presťahovali sa do Bratislavy. Tu Milan Lasica prežil väčšinu svojho života.

Nový režim, iný život

Jeho rodičia patrili medzi vtedajšiu strednú vrstvu. „Našimi priateľmi boli prívrženci Demokratickej strany, ktorí sa zjavne tešili, že Demokratická strana vo voľbách v 1946 zvíťazila."

Ale netrvalo to ani 2 roky a nastúpili komunisti. Príchod nového režimu spôsobil zvrat v celej rodine.

„Tá prvá polovica 50. rokov zasiahla aj nás. Môj otec prišiel o zamestnanie, pretože Tatra banku zrušili. Potom už existovala len jedna banka, Štátna banka Československá. Môj otec bol nútený odísť do výroby, vraj aby získal nejaké skúsenosti ako robotnícka trieda.“

Udalosti na spoločenskej úrovni ovplyvnili aj osobný život manželov Lasicových. Nasledoval rozvod, po ktorom žil Milan v Pliešovciach neďaleko Zvolena so svojou starou mamou a otcovou sestrou Jolankou, ktorá nemala deti.

Po roku sa opäť vrátil do Bratislavy, dokončil povinnú školskú dochádzku a pokračoval v štúdiu na gymnáziu na Grösslingovej ulici.

„Najprv zrušili skauting, potom prišiel pionier. Začalo sa oslovovať: súdruh učiteľ, súdružka profesorka, súdruh riaditeľ, práci česť, no a na začiatku vyučovania sa spievala Pieseň práce. To bola obrovská, prudká zmena oproti tomu, čo som zažil v prvej a druhej triede.“

Spoločná vášeň pre divadlo

Komunizmus postihol i jeho strýka, Ernesta Šmálika, ktorý bol pre Milana Lasicu obrovským vzorom a inšpiráciou. Ernest Šmálik sa počas Slovenského národného povstania zapojil do Vysokoškolských strážnych oddielov, padol do nemeckého zajatia, odkiaľ ho spolu s ostatnými vojakmi vyslobodila americká armáda.

Po návrate do Bratislavy chcel pokračovať v štúdiu medicíny, „ale mal príliš otvorené demokratické názory. Keďže sa v tom čase aj v školách robili rôzne previerky, ako nepohodlného ho z medicíny vyhodili. Odišiel do Zvolena, kde práve založili divadlo.

Netrvalo dlho a zavreli ho, pretože jeden človek, ktorý emigroval a vrátil sa, sa dal do služieb Štátnej bezpečnosti, navštevoval rôznych ľudí a prehováral ich, aby emigrovali. A potom všetkých, u ktorých bol, udal.“

Milanov strýko strávil vo vyšetrovacej väzbe „iba“ jeden a pol roka, keďže neskôr zistil, že hlavný vyšetrovateľ bol spolu s ním v nemeckom zajatí. Len vďaka tejto náhode sa mu podarilo dostať na slobodu a dokonca sa vrátiť k divadlu, ktoré miloval.

Milan so strýkom veľmi rád navštevoval divadelné predstavenia a jeho láska k divadlu ho už ako 17-ročného doviedla k štúdiu dramaturgie na VŠMU v Bratislave.

Lasica a Satinský – spolu v dobrom i zlom

Od roku 1959, ešte počas štúdia, začal Milan Lasica vystupovať s Júliusom Satinským v autorských divadelných predstaveniach, v ktorých svojským humorom s prvkami irónie reagovali na aktuálne spoločenské udalosti.

Spolu sa stali zakladateľmi moderného slovenského humoru, ktorý sa odpútal od typu zábavného ľudového rozprávačstva a priklonil sa k intelektuálnemu satirickému nazeraniu na svet. „Mojou celoživotnou ambíciou bolo stáť na javisku a povedať niečo, čomu by sa ľudia smiali.“

Ako komediálno-kabaretná dvojica účinkovali v Tatra revue a od roku 1966 v Divadelnom štúdiu (Divadle na korze)

„,Politická satira‘ bola režimom povolená, no my sme boli dvojica, ktorá sa venovala ,humoru‘, a humor bol - ako prejav slobody - zakázaný. Režim ho nevedel úplne ovládnuť, preto sa ho musel zbaviť.“

V roku 1970 bolo Divadlo na korze pre odvážnu kritiku okupácie zatvorené. Humoristickej dvojici komunistický režim zakázal umeleckú činnosť.

V rokoch 1970 – 1972 sa útočiskom Lasicu a Satinského stalo kabaretné divadlo Večerní Brno, no aj tu boli pod drobnohľadom Štátnej bezpečnosti. Po dvojročnom pôsobení museli z Čiech odísť.

Po návrate do Bratislavy sa stali vďaka ponuke Ivana Krajíčka a Kamila Peteraja členmi operety Novej scény, kde sa mali podieľať na komediálnych hudobných inscenáciách. Systém neustáleho dohľadu bol hrozný. Bolo veľmi ťažké spontánne zabávať publikum, keď herec vedel, že na neho v obecenstve číha donášač.

„Často sa nám stalo, že kým sme začali predstavenie, tak usporiadateľ prišiel, zavolal si nás niekam mimo a tam nám povedal, že v hľadisku bude takýto človek, aby sme si dávali pozor.“

Množstvo slovenských umelcov sa rozhodlo pre emigráciu, nebola to však cesta Milana Lasicu. Hovorí, že puto k Slovensku bolo prisilné, a keďže jeho povolaním bol život na javisku, nedokázal si predstaviť pôsobenie v inojazyčnej kultúre. Riadil sa slovami Jána Wericha: „Keď chcete robiť tento typ humoru, musíte v danom jazyku vyrásť.“

Anticharta

Podľa dobového denníka Rudé právo figuroval podpis Milana Lasicu v dokumente Anticharty zo začiatku roka 1977, ktorá mala byť reakciou na Chartu 77. Dokument s oficiálnym názvom Za nové tvorivé činy v mene socializmu a mieru obsahoval podpisy takmer 7000 ľudí, predovšetkým známych osobností – spisovateľov, dramatických umelcov, skladateľov, hudobníkov, architektov, výtvarníkov.

Mocní vtedajšieho politického systému sa snažili na stretnutí v pražskom Národnom divadle použiť všetky dostupné prostriedky, aby ich Antichartu „chtiac–nechtiac“ podpísalo čo najviac intelektuálov.

Podpis mnohých sa tam dostal len na základe domnienky, že podpisujú prezenčnú listinu zo stretnutia. Iní podpísali zo strachu a mnohí ani len netušili, že aj ich meno bolo použité na propagáciu režimu. Milan Lasica sa s ideami komunizmu nikdy nestotožňoval a do Komunistickej strany Československa nikdy nevstúpil.

Od roku 1978 sa Milan Lasica spolu s Júliusom Satinským stal členmi činohry bratislavskej Novej scény.

V roku 1982 vzniklo poetické a kabaretné divadlo Štúdio S v priestoroch Tatra revue. Tam vďaka odvahe vtedajšieho vedenia začala dvojica opäť účinkovať so svojimi autorskými inscenáciami. Milan Lasica sa neskôr stal umeleckým riaditeľom Štúdia S.

Revolučné a porevolučné obdobie

Ako väčšina intelektuálov, aj Milan Lasica prežíval revolučné dni dramaticky, s očakávaním vytúženej pozitívnej zmeny.

„Už pár mesiacov pred novembrom bolo jasné, že niečo sa udeje, no nikto tomu nechcel veriť. Všetci sme veľmi chceli, aby prišla nejaká zmena, no nevedeli sme, aká zmena to môže byť, a už vôbec sme netušili, že môže byť až taká zásadná. Držali sme palce Gorbačovovi. A ako sa neskôr ukázalo, on, prezident Reagan a Ján Pavol II. položili komunizmus na lopatky. Toto všetko sme naplno pochopili, až keď komunizmus skutočne padol.“

Nebolo to náhodou, že divadlá zohrali takú dôležitú úlohu v dňoch Nežnej revolúcie.

Keď kvalita znamená odboj, tak to je známka toho, že režim už nemôže dlho vydržať.

Milan Lasica

„Keď to prišlo, tak to bola správa zo dňa na deň. Mne zavolal z Prahy kolega z Národného divadla, že sa večer dívali z okien svojich šatní na Národnú triedu, ako tam polícia masakruje študentov. No a práve toto bol impulz, z ktorého vznikla myšlienka, aby sa prestalo hrať v divadle. To bol náš prvý moment revolučného prejavu, keďže divadlo bolo už za čias komunizmu tribúnou, kde sa dali povedať veci, ktoré sa inde povedať nedali. Samozrejme, prostredníctvom rôznych metafor a prirovnaní. Aj Shakespeare sa dal hrať tak, že to bolo politicky aktuálne. Stačilo povedať pár viet, ktoré mali hlavu a pätu a už to bolo revolučné, ak nie protištátne. V tom čase už čokoľvek, čo bolo kvalitné, vyzeralo ako odboj. A keď kvalita znamená odboj, tak to je známka toho, že režim už nemôže dlho vydržať.“

Počas revolučných dní sa súbežne s prejavmi na tribúnach konali v Štúdiu S mítingy za účasti približne 200 významných ľudí z politiky a kultúry, ktorí sa otvorenou diskusiou pridávali k revolučnému hnutiu.

Jednou z najväčších kladných zmien, ktoré pád totality priniesol, bolo otvorenie hraníc už počas novembrových dní.

„Dôležité bolo, že keď padla vedúca úloha komunistickej strany, otvorili sa hranice. U nás v divadle sa zrazu objavil Pavel Kohout, ktorý bol skoro 15 rokov vo vyhnanstve v Rakúsku. Prišiel Milan Sládek a mnohí ľudia, ktorí cítili, že treba byť doma.“

Okrem toho, „herci z bratislavských, ale aj z mimobratislavských divadiel chodili presviedčať pracujúcich ľudí, aby sa pridali ku generálnemu štrajku, k revolúcii. Robili to veľmi poctivo, statočne aj s rizikom, že dostanú po papuli.“ Divadelná scéna tak zohrala dôležitú úlohu v revolučnom hnutí za slobodu.

Nesloboda vs. „nová“ sloboda

Po revolúcii nastal v divadelníctve menší útlm a divadlá museli podniknúť viaceré kroky, aby si opäť získali divákov. Slováci jednoducho mali iné starosti, ako chodiť do divadla, hovorí Milan Lasica.

„Jedna dramatická situácia striedala druhú. Každú chvíľu sa diali nejaké nečakané veci, ktoré mali rozhodnúť o našej budúcnosti. Ale azda najnepríjemnejšie bolo to, že sa národnej myšlienky a myšlienky národnej samostatnosti zmocnili ľudia, s ktorými sa bolo ťažké stotožniť. Keď sa s nimi človek nechcel stotožniť, tak vyzeral, že je protinárodne orientovaný. Vtedy to bolo v mnohých ohľadoch veľmi dramatické. Držali sa hladovky za slovenský pravopis a podobne. Skrátka, istí ľudia využívali možnosť protestovať a ,bojovať‘ za čokoľvek, pretože bolo jasné, že sa im nič nemôže stať. Preto ak ktokoľvek vystúpil aj s nie veľmi akceptovateľnými názormi, tak si mohol byť istý, že ak vystúpi na námestí, ľudia ho budú počúvať.“

Milan Lasica sa v tom čase začal naplno venovať vedeniu Štúdia L+S a všemožne sa usiloval o jeho nezávislosť od štátu. Počas mečiarizmu sa Štúdio L+S dostalo do nemilosti pre vysielanie satirických relácií s Milanom Markovičom.

„Trvalo to dva roky, kým sa im podarilo program úplne zrušiť a vyhnať Markoviča z Bratislavy tak, ako kedysi vyhnali nás so Satinským. Nás sa vtedy nikto nezastal preto, lebo sa všetci báli. Ale Markoviča sa nikto nezastal v ´94. Čoho sa tí ľudia báli? Bolo im to jedno? Alebo zákaz Markovičovho programu v televízii necítili ako zásah do demokracie?“

Vďaka sponzorom sa Milanovi Lasicovi podarilo Štúdio L+S finančne osamostatniť. Dodnes je jeho cieľom kultivovať slovenského diváka a zabávať ho humorom na úrovni.

Najčítanejšie na SME Domov


Inzercia - Tlačové správy


  1. 5 tipov ako na zdravé nôžky v škole
  2. Ako sa developer prispôsobil nárokom kupujúceho
  3. 6 účinkov prírodného slovenského výrobku
  4. Let s prestreleným srdcom: Samovraždy slovenských hercov
  5. TAURIS výrobky na gril potešia gurmánov aj maškrtníkov
  6. Problémy s počatím? Čo vás čaká na ceste za dvomi čiarkami
  7. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť
  8. Lety do exotiky už aj z Bratislavy
  9. Nonstop banka vo vrecku - aplikácia Mobil Banking
  10. Ako sme jazdili v socializme
  1. Očarujúca Srí Lanka: malý ostrov plný prekvapení
  2. 5 tipov ako na zdravé nôžky v škole
  3. Ako sa developer prispôsobil nárokom kupujúceho
  4. Už aj seniori presadajú do SUV
  5. 6 účinkov prírodného slovenského výrobku
  6. Americká ambasáda zaberá pozemky už rok bez nájomnej zmluvy
  7. Bratislava gets a new public space and park
  8. TAURIS výrobky na gril potešia gurmánov aj maškrtníkov
  9. Let s prestreleným srdcom: Samovraždy slovenských hercov
  10. Daikin predĺžil záruku na klimatizácie so službou Stand By Me
  1. Let s prestreleným srdcom: Samovraždy slovenských hercov 6 664
  2. Ako sa developer prispôsobil nárokom kupujúceho 2 796
  3. Očarujúca Srí Lanka: malý ostrov plný prekvapení 2 770
  4. Ako sme jazdili v socializme 2 645
  5. 6 účinkov prírodného slovenského výrobku 1 863
  6. 5 tipov ako na zdravé nôžky v škole 1 754
  7. Problémy s počatím? Čo vás čaká na ceste za dvomi čiarkami 1 312
  8. Lety do exotiky už aj z Bratislavy 1 264
  9. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť 1 197
  10. TAURIS výrobky na gril potešia gurmánov aj maškrtníkov 816

Téma: Divadlo


Pozrite si tiež články z hlavnej témy Divadlo  na kultura.sme.sk
Článok je zaradený aj do ďalších tém Divadlo (Kysuce), Divadlo (Trnava), Divadlo (Novohrad), Divadlo (Trenčín)

Hlavné správy zo Sme.sk

PLUS

Ako sa Slovák z Terchovej stal veľkým reformátorom u Márie Terézie

Adam František Kollár, vedec a knihovník bol jedným z popredných osvietenských reformátorov.

PLUS

V kráľovstve polievok sa držková nevarí

Do niekoľkých hrncov naložili Bratislavčania svojho tvorivého ducha.

KOMENTÁRE

Potrebujeme posilniť kultúru záväznosti

Musíme prestať so spájaním LGBTI s ohrozením tzv. tradičnej rodiny.

Neprehliadnite tiež

Domov

Pochody boli bez protiprávnych konaní, doprava je v centre obnovená

Štátna aj mestská polícia dohliadali na priebeh pochodov Dúhový Pride a Hrdí na rodinu.

Domov

V Bratislave bol Dúhový pochod. Pozrite si, ako vyzeral

V približne rovnakom čase sa konal v hlavnom meste aj pochod Hrdí na rodinu.

Domov

Na Dúhový Pride prišla aj ombudsmanka Patakyová

V Bratislave bol aj pochod Hrdí na rodinu. Je za ním Anton Chromík, ktorý inicioval neúspešné referendum o rodine.

Domov

V Jasnej pod Chopkom odštartovala bežecká štafeta k Dunaju

Rekordných 205 tímov absolvuje trasu z Jasnej v Demänovskej doline do Bratislavy.