Babi, oco povedal, že mamu zabije

Násilie v rodinách prichádza potichu a pomaly. No ešte potichšie a pomalšie sa mu dá ujsť.

Zuzana už pred svadbou cítila, že muž, ktorého si berie, ju až príliš kontroluje. Tri týždne pred svadbou zaváhala. Odmietala, aby rozhodoval o tom, čo má robiť, kedy má robiť alebo ako má vyzerať jej práca. Bola krajčírka a kým kedysi šila pre kohokoľvek, teraz mohla len pre deti a ženy. „Pre mužov šiť nebudeš,“ rozkázal jej.

Viac podobných článkov nájdete na SME+. Vznikajú vďaka vašej podpore. Ďakujeme.

Rozhodla sa opustiť ho. Čoraz častejšie prespávala u budúcich svokrovcov, no raz v noci nechala kľúče od domu na nočnom stolíku a odišla k rodičom. Vydržala u nich zopár dní. Potom ju priateľ dokázal presvedčiť, že sa zmení, prepáč mi, sľubujem, vráť sa.

Ona sa vrátila, on sa nezmenil. Pokusov o odchod či podanie žiadosti o rozvod bolo počas nasledujúcich rokov viac. Všetky komplikovali nečakané situácie. Buď boli Vianoce, alebo zomrel rodinný príslušník, alebo sa stalo niečo iné, čo ich na chvíľu spojilo.

„Je to dlhodobý proces, niekedy aj niekoľkoročný. Kým si žena sama neuvedomí a nepripustí, čo sa deje a na chvíľu sa od muža nevzdiali, tak na to nemusí prísť nikdy,“ hovorí Zuzana, obeť domáceho násilia. A nejde len o ňu, citlivým článkom sú aj deti. Krehké, ovplyvniteľné, nevinné. Podľa odborníkov by mali ukončiť kontakt s násilníkom, existujú však výnimky. Aké?

Prvé náznaky

Zuzana sa o odchod pokúsila viackrát, no úspešnosť sa znižovala s každým pokusom. Čím viac sa snažila, tým menej to išlo. Vysvetľuje to Teória naučenej bezmocnosti od psychológov Ronnieho Janoff-Bulmana a Philipa Brickmana.

Po každom neúspešnom pokuse sa v osobe zažívajúcej násilie upevňuje presvedčenie, že snaha je zbytočná. Výsledkom je vyššia miera izolácie, frustrácie a strata nádeje a sily. Tým sa kruh moci a kontroly uzatvára. Čím je žena vyčerpanejšia a izolovanejšia, tým sa násilník cíti silnejší a mocnejší.

V prípade Zuzany nakoniec rozhodlo niekoľko dievčenských vlasov na zemi. Patrili ich dcére.

Dievčatko stálo za dverami a pozorovalo, čo robí otec. Hrabal sa v matkiných veciach a hľadal peniaze. Keď zistil, že v miestnosti nie je sám, rozkričal sa, rozbehol a chytil ju za vlasy. Zopár mu ich ostalo v ruke.

Vyhrážka, aby o tom nikomu nehovorila, ju nezastavila. Po pár dňoch sa o tom dozvedeli Zuzana aj stará mama.

„Babka, oco robí mamine zle a povedal jej, že ju zabije,“ upozornila dcéra pri nasledujúcej návšteve starých rodičov.

Po tejto vete sa už nedalo ďalej skrývať. Už nemohla povedať, že chudne, keď kráčala šesť kilometrov z dediny do mesta, lebo manžel jej zobral všetky peniaze. Už nemohla povedať, že majú veľa práce v záhrade, keď sa niekoľko týždňov neukázala u rodičov, lebo ju manžel nechcel pustiť. Musela sľúbiť, že od neho navždy odíde.

Kontroloval jej spodnú bielizeň

Zuzana prestala čakať, či sa muž zmení, či ich ešte zavolá na výlet, alebo či jej donesie aj druhú červenú ružu. Už bolo dosť vytrhnutých vlasov, ponižovania a modrín na sebe i deťoch. Po každom odprevadení detí do školy a škôlky sa musela vyzliecť, aby jej skontroloval spodnú bielizeň a uistil sa, že ho nepodvádza.

Podobných „rituálov“ bolo viac. Obmedzoval im množstvo stravy a deťom povolil jeden kus ovocia denne. Zuzana schudla osemnásť kilogramov za tri mesiace. Zo stresu a napätia jej bývalo zle, vracala, preháňalo ju a zhoršovalo sa jej zdravie.

Postupne sa naučila, ako má naňho reagovať, aby nebol agresívny. Mal presnú predstavu, kedy mu má naložiť jedlo, z ktorej strany má byť káva a ako má byť položený príbor. Keď niečo nedodržala, jedlo vyhodil a išiel sa najesť k rodičom.

„Si neschopná!“ treskol dverami a vrátil sa až po niekoľkých hodinách.

Ak nebola doma, muselo byť navarené a na hrncoch lístky, čo sa v nich nachádza. Vraj cez pokrievky nevidí dovnútra a nebude pozerať do každého hrnca. Okrem toho musela zapisovať, kedy varila, lebo jedlo z predošlého dňa nezjedol.

Naučila sa rozoznávať aj jeho pohyby. Už podľa toho, ako štrngli kľúče vo dverách, ako si vyzul topánky a akou išiel chôdzou, presne vedela, čo ju čaká. Či bude hluk, alebo ticho, či ju udrie silno, alebo slabo.

Po každom vydieraní zlepšovala svoj systém a menila spôsob správania sa na mieru. Na noc si napríklad stáčala vlasy do drdolu, aby jej ich neodstrihol.

„Raz sa mi to podarí, nebudeš chodiť krásna po ulici,“ opakoval jej.

Nakoniec to nestihol.

Kozmo je hlavnou postavou projektu Kozmove dobrodružstvá. Cezeň sa deti učia, ako sa násilie prejavuje a ako mu zabrániť. (zdroj: archív Centra Slniečko)

Príprava na útek

„Dôležité je naplánovať si odchod v spolupráci s odborníkom. Treba si pripraviť odpovede na otázky, kedy to mám urobiť, ako a čo mám mať pripravené, čo si nesmiem zabudnúť vziať so sebou a podobne,“ povedal Martin Lulei, sociálny poradca a vedeckovýskumný pracovník na Univerzite Komenského.

Pre Zuzanu bol rozhodujúci rok 2009. Koncom apríla navštívila riaditeľku krízového centra a spýtala sa, či majú voľné miesto. Mali. Dostala týždeň na presťahovanie. Začala okamžite, prípravy vrcholili cez víkend.

Muž mal práve nočnú a Zuzanu s deťmi mali kontrolovať jeho rodičia. Sledovali však len to, čo robia vonku a či niekam nechcú ísť. Vnútri ich nekontrolovali, a tak mali dostatok času na všetko.

Zuzana zbalila niekoľko kusov oblečenia a veci, ktoré boli v skrini vzadu, vytiahla dopredu, aby nebolo vidieť, že niečo chýba. Upratala dom, navarila a všetkým prezliekla posteľné obliečky.