BRATISLAVA. Počas represálií nemecké oddiely vypálili a vyrabovali desiatky obcí po celom Slovensku. Ich vyčíňanie v obciach, ktoré aktívne pomáhali partizánom, sa niektorým obyvateľov podarilo prežiť. Väčšinou za to mohli nečakané udalosti.
Raz pred ľuďmi nastúpenými pred guľometom prišiel nečakaný rozkaz, aby streľba ustala, iného guľka smrteľne nezranila a dokázal utiecť.
Ako spomínajú na vpád príslušníkov nemeckých oddielov počas druhej svetovej vojny tí, čo ho prežili?
Mali biele čiapky a na nich čierne smrtky

Mala sedem rokov, keď ju otec 21. januára 1945 ráno prebudil s krikom, že do dediny idú vojská. So staršími súrodencami a matkou sa nestihli poriadne ani prebrať a obliecť a do domu vtrhli nemeckí vojaci a otca s matkou a najstaršou, 22-ročnou sestrou odviedli.
Vypálené obce
- Ostrý Grúň: 62 obetí, 112 zničených domov
- Kľak: 84 obetí, 132 vypálených domov
- Baláže: 4 obete, 34 vypálených domov
„Celý čas sme so sestrou od strachu ani nedýchali, až sa konečne zjavil ocko. Bol to strašný obraz. Celý zakrvavený nám hovorí, deti utekajte, mamu a sestru už nemáte,“ spomína dnes 79-ročná Emília Šurianska z obce Ostrý Grúň v okrese Žarnovica, ktorú koncom druhej svetovej vojny vypálili nemecké nacistické oddiely za to, že obyvatelia aktívne pomáhali partizánskym jednotkám.
Z domu, kde nacisti masovo postrieľali 62 ľudí, sa podarilo zachrániť deviatim. Medzi nimi bol aj Šurianskej otec. Mal šťastie, nacisti nezapálili dom hneď po vyvraždení ľudí.
„Mal prestrelené hrdlo, ale nohy našťastie nie. Inak by sa nebol dostal spod ďalších mŕtvol,“ hovorí jeho dcéra. V dome našiel aj matku so sestrou, ktoré mali prestrelené hlavy. Vedel, že im už nemôže pomôcť. Slabo oblečení, utekali v chladnom januári do hôr. Na krátky čas sa skryli v neďalekých Horných Hámroch, kde mali rodinu. Nemali čo jesť ani si čo obliecť.
Šurianska hovorí, že až postupom času si začala uvedomovať hrôzu nacistických represálií, ktoré zažila ako dieťa. Doteraz si však vie jasne vybaviť, ako so sestrou v rodnom dome, kde sa skrývali počas streľby, videli cez malé okno, že sa pri ich dome pristavili Nemci na aute. „Mali biele čiapky a na nich čierne smrtky. Chvíľu sa rozprávali a potom autom odišli. Ten strach sa nedá ani opísať,“ dodáva.

Mysleli sme, že budú brať chlapov na prácu

Nemecké oddiely postupovali z Ostrého Grúňa do obce Kľak. Ľudí v dolnej časti povraždili v domoch a tých, čo žili vyššie, nahnali pred neďalekú kaplnku. Medzi nimi bola aj vtedy 14-ročná Gizela Benčová.
„Chystali sa na hromadnú popravu, pred nami boli guľomety, matky si túlili deti k sebe, aby nás naraz...“ hovorí dnes dôchodkyňa Benčová.
Pred vpádom oddielov do Kľaku sa podľa nej hovorilo, že Nemci budú brať mladých mužov na kopanie zákopov. Preto v obci pozostávali starší muži, ženy aj deti.
Od hromadného vyvraždenia ich čiastočne zachránil kňaz Rudolf Klucha. Nemci ho vyzvali, aby odstúpil z radu, chceli ho ušetriť. Klucha to odmietol a požiadal veliteľa, aby mu dal čas naposledy sa s veriacimi pomodliť. Ten súhlasil a do toho dorazila k Nemcom spojka na motorke so správou, aby ľudí nevraždili, ale evakuovali ich a zvyšné domy vypálili.
Jej otec sa stihol ešte pred vpádom oddielov skryť v horách, šli teda za ním. Zo strachu sa zdržiavali v horách, kde našli obhorené vrece so žitom. Zomleté na obhorenom mlynčeku predstavovalo ich jedinú stravu. Neskôr sa do obce vrátili a dom zrekonštruovali. Benčová dlhé roky pracovala ako sprievodkyňa v Pamätnej izbe Kľak, ktorá približovala udalosti z Krvavej nedele 21. januára 1945.
Ponúkla im praženicu aj kačky

20. marca 1945 vpadli Nemci aj do obce Baláže v okrese Banská Bystrica. Predchádzalo tomu vypálenie neďalekého Kališťa 18. marca.
Do Balážov sa rozšírila správa, že Nemci v Kališti nevypálili tie domy, ktoré boli upratané. Až neskôr zistili, že v Kališti zostalo len šesť nevypálených domov.
„Tak sme začali popravovať postele, dávať celý dom do poriadku,“ spomína 84-ročná Zita Komorová, ktorá mal v čase represálií 12 rokov. Na druhý deň prišli do obce Nemci a začali po domoch hľadať partizánov.
Keď vošli do ich domu, vôbec sa nebála. Spätne to pripisuje tomu, že hovorili po slovensky, hoci boli Nemci. Keď zahlásili, že sú hladní, ponúkla im, že mama urobí praženicu. Nakoniec sa rozhodli, že idú zarezať kačky na dvore. Komorová im povedala, že nech si ich oparia a ošklbú. „Odmietli to s tým, že v dome sú dievčence, budú mať z toho periny,“ hovorí.
Nakoniec všetky ženy nahnali do radu pred kostol. Tam sa ich zaradom pýtali, kde majú mužov. „Jedna s takým malým chlapcom si narýchlo vymyslela, že bola slúžkou v Ľupči a tam sa prespala,“ hovorí. Väčšina žien podľa nej klamala, že sú vdovy.
Pozornosti oddielov nakoniec unikli, lebo na ceste sa zjavili muži z dediny, do ktorých začali strieľať. Potom ich nahnali do kaplnky. „Ak idete plakať, postrieľame vás, hovorili nám,“ spomína Komorová. Odtiaľ už videli, ako im z domu šľahajú plamene. Jej rodine sa podarilo zachrániť iba základy, na ktorých potom vystavali nový dom. Komorová v Balážoch prežila celý život.


Beata
Balogová
